Ústredný archív SAV - archívne pomôcky 
Logo ÚA SAVLogo SAV
ÚA SAV » Fondy » Osobné fondy » Belluš, Emil
Informácie o fondeÚvod k inventáru
Inventár
PDF súbor

Úvod k inventáru

Akademik Emil Belluš sa narodil 19.IX.1899 v Slovenskej Ľupči ako prvé z troch detí stolárskeho majstra Daniela Belluša a Anny, rod. Holéczyovej. Krátko po narodení mladšieho brata Daniela sa celá rodina presťahovala do Banskej Bystrice. Tam E. Belluš absolvoval maďarskú ľudovú školu (1905–1909) a katolícke, neskôr evanjelické gymnázium (1909–1917). V rodine mali všetci pozitívny vzťah k umeniu, jeho mladší brat Daniel sa síce stal lekárom, ale sestra Elena (vyd. Haberernová) uznávanou akademickou maliarkou a sochárkou. Vysokoškolské štúdiá začal E. Belluš v Budapešti na Fakulte architektúry Technickej univerzity v roku 1918, avšak po prvom roku štúdia (po vzniku samostatnej Československej republiky) sa zapísal na Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva Českého vysokého učenia technického v Prahe, kde štúdium v roku 1923 ukončil absolvovaním II. štátnej skúšky. Po ukončení štúdia sa rozhodol vrátiť do Bratislavy, kde ešte pred nastúpením na prezenčnú vojenskú službu pracoval na vládnom referáte Ministerstva verejných prác. Po skončení vojenskej služby sa opäť vrátil do Bratislavy, kde si v roku 1925 otvoril vlastný ateliér. V roku 1931 sa oženil s Elenou Jamnickou, postupne sa im narodili tri deti, Emil, Pavol a Jelica. Synovia vyštudovali elektrotechnickú fakultu v Bratislave, dcéra Jelica (vyd. Janotová) jediná pokračovala v otcových šľapajách, vyštudovala architektúru a celý život sa aktívne venovala rekonštrukcii pamiatkových objektov nielen v Bratislave. E. Belluš pracoval ako samostatný architekt až do r. 1940, kedy sa začalo jeho pôsobenie na Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT) v Bratislave. Vtedy bol na základe konkurzu menovaný za riadneho profesora SVŠT, kde prednášal pozemné staviteľstvo. V roku 1944 sa stal dekanom Stavebnej fakulty SVŠT, pričom patril k hlavným iniciátorom vzniku Fakulty architektúry v rámci SVŠT (1946–1947). K jeho aj tak rozsiahlej architektonickej činnosti pribudla činnosť pedagogická, písanie učebníc, skrípt, predsedníctvo v komisiách pre obhajobu doktorských dizertačných prác v Prahe, Brne a prirodzene v Bratislave. Bol tiež školiteľom viacerých vedeckých ašpirantov. V rámci svojho pôsobenia na SVŠT pracoval na viacerých vedeckých úlohách, ako napríklad na rezortnej úlohe Prestavba a nová výstavba kúpeľného miesta Štrbské Pleso. V roku 1956 získal titul doktora technických vied (DrSc). V roku 1970 ukončil pedagogickú činnosť a odišiel do dôchodku.

Dôležitou etapou práce E. Belluša bolo jeho pôsobenie v Slovenskej akadémii vied (SAV) a Československej akadémii vied (ČSAV). Ako externý pracovník sa organizačne zapájal do budovania SAV už od r. 1954. Za riadneho člena – akademika Slovenskej akadémie vied – bol zvolený 24.I.1955 na IV. Valnom zhromaždení SAV. Jeho pôsobenie v SAV je úzko späté s Ústavom stavebníctva a architektúry SAV. V roku 1955 sa stal vedúcim Oddelenia architektúry a urbanizmu v rámci ÚSTARCH-u SAV. V rámci svojho pôsobenia sa spočiatku sústreďoval na otázky stavebných konštrukcií, na výskum prirodzeného a umelého osvetlenia, venoval sa tepelným problémom, vetraniu, hygiene, technike a konštrukciám, vybraným otázkam stavby miest. Neskôr plynule prešiel k vedecko-teoretickým problémom architektúry a výstavby. Veľkým prínosom je jeho podiel na organizovaní vedeckých československých konferencií k rekonštrukcii miest a ich historických jadier, k cieľom a metodike rajónového plánovania a k vedeckým problémom v architektúre. Bol členom viacerých vedeckých rád ako napr. Vedeckej rady ÚSTARCH-u SAV, Kabinetu pre dejiny techniky SAV a Kabinetu pre teóriu umenia pri SAV, členom Ústavnej rady ÚSTARCH-u SAV, členom Vedeckého kolégia vied o umení SAV. E. Belluš bol školiteľom viacerých vedeckých ašpirantov SAV. Svoju vedeckú a výskumnú činnosť rozvíjal v rozličných komisiách ČSAV a SAV (napr. Komisia pre vedu o architektúre a tvorbe životného prostredia pri ČSAV, Komisia pre pomoc rozvojovým krajinám pri ČSAV, Komisia pre investičnú výstavbu pri Predsedníctve SAV, Komisia pre územné plánovanie pri Predsedníctve SAV...). Svojimi podnetmi, plánmi, návrhmi a stanoviskami sa podieľal na smerovaní prestavby a výstavby na celom Slovensku. Pracoval na projektoch koordinácie výskumu výstavby Vysokých Tatier, obnovy a výstavby miest Štrbské Pleso, Ždiar, Tatranská Javorina a výstavbe objektov v Tatranskej Lomnici. Organizoval a predsedal sympóziu pre otázky sústavy vodných diel na Dunaji a tvorby životného prostredia v oblasti Žitného ostrova, na valnom zhromaždení SAV analyzoval vedecké problémy pri výstavbe Východoslovenských železiarní v Košiciach. Od roku 1960, kedy sa stal členom a neskôr v roku 1965 aj predsedom Komisie pre tvorbu životného prostredia pri Predsedníctve SAV, sa zameral hlavne na otázky životného prostredia, ktoré sa snažil vnímať komplexne, sústredil sa na teoretické a organizačné zabezpečenie výskumu vzťahov medzi človekom a prostredím, pracoval na úlohe rozvoja životného prostredia z hľadiska potrieb človeka. Pod jeho vedením vypracovala Komisia pre tvorbu životného prostredia SAV metodické podklady pre rozpracovanie kritérií, koncepcie a úloh komplexných problémov vedy pri tvorbe životného prostredia. V rámci práce v tejto Komisii sa venoval aj Bratislave. Jednou z úloh jej výskumu bol komplexný prieskum životného prostredia v oblasti Bratislavy a jej okolia, či príprava výstavby areálu vedeckých pracovísk SAV v Bratislave.

Svoju architektonickú činnosť začal ešte ako študent realizovaným projektom oblúkového železobetónového mosta cez rieku Hron v Banskej Bystrici v r. 1922 (nezachoval sa) v rámci prázdninovej praxe pre Československú stavebnú spoločnosť. Neskôr, počas štátnozamestnaneckej služby na Ministerstve verejných prác v roku 1923, uspel svojim návrhom Národného domu v Banskej Bystrici. Postupne pracoval na rôznych projektoch, návrhoch, od pomníkov, mostov, priemyselných budov a rodinných domov až po reprezentačné budovy. Zúčastňoval sa medzinárodných výstav po celom svete (Peking, Viedeň, Krakov, Paríž, Londýn, New York, Šanghaj), kde prezentoval svoju architektonickú tvorbu.

Vo svojej tvorbe sa E. Belluš profiloval postupne – v čase štúdií pod vplyvom svojho profesora A. Engla inklinoval k modernému klasicizmu, na jeho neskoršiu tvorbu mala veľký vplyv avantgardná scéna, neskôr, v období socialistického realizmu, inklinoval k ľudovej architektúre. Vo svojej tvorbe sa snažil rešpektovať národné tradície. Dôkazom toho je i to, že veľká časť jeho diel sa stala národnými kultúrnymi pamiatkami (napr. budova Poštového a telegrafného úradu alebo Kolonádový most, obe v Piešťanoch). E. Belluš vo svojej tvorbe preferoval čisté línie jednoduchých tvarov – funkcionalizmus. Jedno z jeho diel – automatický mlyn v Trnave – je považované za ikonu domáceho funkcionalizmu.

Medzi jeho najznámejšie realizované diela patria okrem vyššie spomínaných skupina štátnych obytných domov na Vajnorskej ulici v Bratislave (1925), pomník generála M. R. Štefánika v Brezne (1927, spoluautor I. Pospíšil), unikátny kolonádový presklený most v Piešťanoch (1932), čiastočná rekonštrukcia starej radnice mesta Bratislavy (1935), budova Národnej banky v Bratislave (v súčasnosti sídlo Generálnej prokuratúry, 1936–1938), hotel Devín (1949) v Bratislave a mnohé iné. Medzi vrcholné diela E. Belluša patrí moderný priemyselný automatický mlyn NUDOP v Trnave (1936), ako i vodojem v Trnave, ktorý je považovaný za jeho najkrajšie dielo (1941). Posledným realizovaným dielom E. Belluša bol vysokoškolský študentský domov Mladá Garda v Bratislave (1953). Neskôr sa venoval už iba teoretickej a pedagogickej činnosti. Okrem realizovaných projektov vypracoval množstvo zaujímavých nerealizovaných projektov, architektonických štúdií či súťažných návrhov, bol členom porôt pre posudzovanie súťažných návrhov v oblasti architektúry a urbanizmu.

Ako zakladajúci člen, prvý predseda a neskôr čestný člen Spolku architektov na Slovensku (dnes Spolok architektov Slovenska) a čestný člen Zväzu architektov ČSSR sa venoval rozvoju architektúry na Slovensku, organizoval kolektívnu prácu architektov na obnove vojnou zničených miest a obcí. Medzi jeho celoživotné aktivity patrila aj problematika obnovy a výstavby hlavného mesta Bratislavy, ktorá dodnes nesie jeho architektonický odkaz. V rokoch 1955 až 1956 bol predsedom Poradného zboru pre výstavbu hlavného mesta Bratislavy, aktívne vystupoval pri vypracovaní plánov na výstavbu nového mosta cez rieku Dunaj (dnešný Most SNP), pri prestavbe historickej časti mesta, hradného areálu, či na urbanistickej koncepcii výstavby Petržalky. Veľkú pozornosť venoval aj ochrane a rozvoju iných slovenských miest ako napr. Banská Bystrica, Trnava, Martin, Košice, ale pracoval aj na štúdiách priestorových úprav Pražského hradu a priľahlého zázemia, či výstavbe komplexnej oblasti pre Moskvu. Venoval sa problematike bytovej výstavby, architektonickej tvorby, rajónového plánovania, podieľal sa na organizovaní rôznych, aj medzinárodných konferencií, publikoval množstvo článkov a štúdií. Veľmi blízka mu bola ochrana pamiatok (člen Vedeckej rady Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave a Mestského ústavu ochrany pamiatok pre hlavné mesto Slovenska, Bratislavy), historických jadier miest (Banská Bystrica, Bratislava), prestavba a obnova kúpeľných miest (Piešťany, Trenčianske Teplice, Štrbské Pleso), ako i ochrana prírody – bol členom Poradného zboru pre výstavbu Vysokých Tatier a členom Komisie pre ochranu prírody a tvorbu krajiny ČSAV v Prahe.

Za zmienku určite stojí aj „umelecká“ časť života E. Belluša. Už v detstve získal pozitívny vzťah k výtvarnému umeniu, počas vysokoškolského štúdia v Prahe sa aktívne zapájal do činnosti spolku Detvan, združenia slovenských študentov, v ktorom sa stretával s maliarmi, hudobníkmi i filozofmi. V tomto smere pokračoval aj po príchode na Slovensko, do Bratislavy, kde sa zapojil do činnosti Spolku slovenských umelcov a zúčastnil sa všetkých jeho výstav. Spolupracoval s osobnosťami ako sú Martin Benka, Janko Alexy či František Gibala. V roku 1928 sa stal spoluzakladateľom Školy umeleckých remesiel v Bratislave, kde pôsobili napr. Dušan Jurkovič, Fridrich Weinwurm, Karel Plicka, Ľudovít Fulla, Mikuláš Galanda a mnohí ďalší. Pre tvorbu E. Belluša bola typická aj snaha o syntézu architektúry a výtvarného umenia, čo vidieť napr. v spojení jeho architektúry kolonádového mosta v Piešťanoch s motívmi kresieb Martina Benku, vyleptaných na sklenej stene mosta. Za zmienku určite stojí aj jeho spolupráca so švagrom Jánom Jamnickým, režisérom v Slovenskom národnom divadle, ktorá v období rokov 1935–1953 viedla k tvorbe asi desiatky zaujímavých scénografických projektov. Scénografia bola v tom čase dosť zaznávaná, E. Belluš sa jej venoval len okrajovo, v rámci relaxu. Avšak aj vďaka jeho moderným scénam a netradičným svetelným efektom sa scénografia stala rovnocennou zložkou divadelnej tvorby.

Významnou je aj jeho redakčná a publikačná činnosť. Patril medzi členov redakcie kultúrneho časopisu slovenskej avantgardy Nová Bratislava (1931–1932). Prispel k založeniu časopisu Technický odbor slovenský, kde sa organizovali neskorší profesori Slovenskej vysokej školy technickej a vedeckí pracovníci Slovenskej akadémie vied. Od roku 1937 pracoval ako jeho redaktor a predseda redakčnej rady. Neskôr významne prispel i k založeniu a vydávaniu časopisov Slovenskej akadémie vied Životné prostredie (1966) a Architektúra a urbanizmus (1966). V týchto, ale i mnohých iných (a nielen) odborných časopisoch a zborníkoch publikoval množstvo článkov, príspevkov, štúdií, súťažných návrhov či rozborov (Architektúra ČSR, Československý architekt, L´architecture d´aujour´hui, Naša veda, Výtvarný život, Nové slovo, Rudé Právo, Pravda). V roku 1945 vyšli prvé dva diely jeho Encyklopédie pozemného staviteľstva. Ako člen širšieho kolektívu spracoval od roku 1965 podstatnú časť hesiel z oblasti architektúry pre Stavebnícky náučný slovník.

Za svoju prácu E. Belluš získal niekoľko významných ocenení, medzi ktoré patria napr.:

  • 1946: Cena Slovenskej národnej rady za vedu a umenie,
  • 1956: Národná cena SNP za vedu a umenie,
  • 1960: Čestné uznanie SVŠT za zásluhy o budovanie SVŠT,
  • 1961: Uznanie SVŠT za vyriešenie vedecko-výskumnej úlohy,
  • 1964: Strieborná medaila za zásluhy o založenie a rozvoj SVŠT,
  • 1965: titul národný umelec,
  • 1968: Zlatá medaila za zásluhy o založenie a rozvoj SVŠT,
  • 1969: Štátne vyznamenanie Rad práce,
  • 1969: Cena Dušana Jurkoviča za celoživotné dielo,
  • 1970: titul Laureát mesta Bratislavy,
  • 1971: medaila a diplom Zväzu slovenských výtvarných umelcov za zásluhy o rozvoj slovenského výtvarného umenia,
  • 1974: Zlatá medaila SAV za zásluhy o rozvoj vedy a umenia.

V roku 1974 Zväz architektov Slovenska pripravil v Sieni Dušana Jurkoviča súbornú výstavu jeho diela „Architektonické dielo Emila Belluša“.

E. Belluš zomrel 14.XII.1979 v Bratislave. Spolok architektov Slovenska na jeho počesť od roku 1990 udeľuje v oblasti architektúry Cenu Emila Belluša za celoživotné dielo.

V roku 1975 odovzdal akademik E. Belluš Ústrednému archívu SAV časť písomností dokumentujúcu jeho činnosť predovšetkým na pôde SAV. V roku 1975 bol formou inventára spracovaný E. Rapošovou a rozdelený do 28 inventárnych jednotiek v 4 vecných skupinách. Archívne dokumenty fondu boli z dôvodu sprehľadnenia fondu v roku 2017 premanipulované. V súčasnosti obsahuje 103 inventárnych jednotiek a je uložený v 5 archívnych škatuliach. Archívne dokumenty sú z obdobia rokov 1944–1979 a zahŕňajú tieto základné vecné skupiny:

Materiály z vedeckej činnosti, Materiály z funkcií, Biografické materiály, Korešpondencia a O pôvodcovi fondu. Osobný fond Emila Belluša neobsahuje dokumenty vecných skupín Fotografie, Práce iných autorov ani Materiály rodiny.

Materiály z vedeckej činnosti (I)

Dokumenty v tejto skupine sú usporiadané v 5 vecných podskupinách – Vedecké práce (IA), Odborné posudky, expertízy a stanoviská (IB), Literárna a mediálna činnosť (IC), Vedecká dokumentácia (ID) a Vedecké podujatia (IE).

Prvá vecná podskupina – Vedecké práce (IA) – obsahuje chronologicky usporiadané práce E. Belluša, ako sú články, štúdie a tézy, niektoré z nich aj uverejňované v odborných časopisoch. Do tejto vecnej podskupiny sú zaradené aj prejavy z rôznych konferencií, zhromaždení, sympózií, zjazdov a seminárov. Archívne dokumenty v tejto vecnej podskupine sú z rokov 1955 až 1968.

Podskupina Odborné posudky, expertízy a stanoviská (IB) zahŕňa posúdenia odborných publikácií, štúdií či vedeckých úloh z obdobia rokov 1959 až 1968.

Vo vecnej podskupine Literárna a mediálna činnosť (IC) nájdeme rozhovor s E. Bellušom, v ktorom približuje výstavbu vedeckých pracovísk v Bratislave, pravdepodobne z obdobia rokov 1958 až 1961, ako aj jeho príspevok k ochrane životného prostredia, odvysielaný v Československom rozhlase pravdepodobne v roku 1968.

Vedecká dokumentácia (ID) obsahuje podklady k vedeckej práci E. Belluša. V samostatných inventárnych jednotkách sú uložené záznamy z oblasti prestavby kúpeľných miest Luhačovíc (z roku 1944), Vysokých Tatier (nedatované, pravdepodobne z rokov 1953 až 1960) a Piešťan (z roku 1959). Nasledujú prevažne nedatované podklady k vedeckej práci E. Belluša, prevažne od neznámych autorov. Poslednú časť tejto vecnej podskupiny tvoria chronologicky usporiadané časopisy, novinové výstrižky a zbierka zákonov v časovom rozsahu rokov 1955 až 1971. Vecnú podskupinu uzatvárajú časovo nešpecifikované, bližšie neurčené rukopisy.

Vecná podskupina Vedecké podujatia (IE) obsahuje chronologicky usporiadané dokumenty z konferencií, sympózií a seminárov, ktorých sa E. Belluš zúčastnil, ktoré organizoval, alebo o ktoré pri svojej práci prejavil záujem. Archívne dokumenty sú ohraničené rokmi 1954 až 1971.

Materiály z funkcií (II)

Táto vecná skupina je členená na 4 podskupiny – Vedecké funkcie (IIA), Pedagogické funkcie (IIB), Spoločenské funkcie (IIC) a Redakčné funkcie (IID).

Vecná podskupina Vedecké funkcie (IIA) je rozdelená podľa pôvodu na materiály z vedeckých funkcií v ČSAV (IIA1), SAV (IIA2), z funkcií rezortných (IIA3) a na materiály z vedeckých spoločností (IIA4).

Podskupinu materiály z vedeckých funkcií ČSAV (IIA1) tvoria chronologicky usporiadané záznamy z Technickej sekcie ČSAV a Vedeckých kolégií ČSAV. Poslednú inventárnu jednotku tvoria podklady z Komisie pre vedu o architektúre a tvorbe životného prostredia pri VK vied o umení ČSAV a Kabinetu teórie architektúry a tvorby životného prostredia pri Ústave teórie a dejín umenia ČSAV. Tieto archívne dokumenty sú uložené spolu z dôvodu, že práca Komisie a Kabinetu je úzko spojená a navzájom prepojená, venovali sa rovnakým úlohám, vecne aj časovo. Komisia pre vedu o architektúre a tvorbe životného prostredia ČSAV je v záznamoch spomínaná pod rôznymi názvami, ako sú Komisia architektúry a tvorby životného prostredia a Komisia pre architektúru a životné prostredie ČSAV. Keďže však pravdepodobne ide o tú istú komisiu, je v inventári skrátene uvádzaná ako „Komisia“. Záznamy sú väčšinou datované, pochádzajú z rokov 1961 až 1971.

Nasleduje vecná podskupina materiálov z vedeckých funkcií SAV (IIA2), ktorá je členená na materiály z Valného zhromaždenia SAV, Sekcie technických vied SAV, Vedeckého kolégia SAV pre vedy o umení SAV, Ústavu stavebníctva a architektúry SAV, Kabinetu teórie a dejín umenia SAV a desiatich komisií SAV. Táto vecná podskupina zahŕňa dokumenty z obdobia rokov 1954 až 1972. Písomnosti sú usporiadané chronologicky, okrem materiálov z Ústavu stavebníctva a architektúry SAV. V prípade tohto ústavu ide o pomerne rozsiahlu inventárnu jednotku a preto bolo z dôvodu prehľadnosti čiastočne zachované nielen jej chronologické, ale aj vecné členenie. Materiály z činnosti ÚSTARCH-u SAV sú vecne členené na dokumenty týkajúce sa organizácie a práce ústavu v rozsahu rokov 1956–1966, záznamy zo zasadnutí vedeckej rady (VR) odboru architektúry a stavebníctva ÚSTARCH-u SAV, plány a správy o činnosti ÚSTARCH-u SAV. Poslednou vecne členenou časťou sú materiály z vedeckej činnosti ÚSTARCH-u SAV. Týkajú sa prác na dvoch hlavných úlohách ÚSTARCH-u SAV v rokoch 1961 až 1963 (Vývojové tendencie prestavby osídlenia a Zabezpečenie bádateľského výskumu pre komplexné riešenie otázok rozvoja hmotnej kultúry a životného prostredia na základe vládneho uznesenia č. 915/1963), prác vedeckých pracovníkov, ako i plánov štúdia a dizertačných prác vedeckých ašpirantov ÚSTARCH-u SAV. Časť s prácami vedeckých pracovníkov a plánmi štúdia a dizertačnými prácami vedeckých ašpirantov je usporiadaná abecedne, podľa priezviska vedeckého pracovníka / ašpiranta, pričom oddelene sú usporiadané práce ašpirantov, ktorých školiteľom bol práve E. Belluš.

Materiály z komisií SAV sú chronologicky usporiadané, komisie sú radené chronologicky podľa dátumu ustanovenia. V prípade komisií, ktoré boli reorganizované, prípadne zrušené a následne vznikla nová komisia s podobným zameraním, tieto ostali uchované za sebou.

Jednou z nich – pomerne rozsiahlou – je Komisia pre tvorbu životného prostredia pri Predsedníctve SAV. Komisia sa venovala významným otázkam z oblasti ochrany a tvorby životného prostredia. Jednou z dlhoročných priorít Komisie bolo zabezpečenie bádateľského výskumu pre komplexné riešenie otázok rozvoja hmotnej kultúry a životného prostredia (na základe vládneho uznesenia č. 915 z roku 1963). Výsledkom práce na tejto úlohe bolo napr. formulovanie úlohy vedy pri tvorbe životného prostredia, vypracovanie koncepcie hlavných smerov vedeckých problémov a hodnotiacich kritérií tvorby životného prostredia, či metodických podkladov pre rozpracovanie kritérií, koncepcie a úloh komplexných problémov vedy pri tvorbe životného prostredia. Členovia Komisie okrem iného posudzovali rôzne projekty, ako napr. výstavbu vodného diela Wolfsthal, výstavbu tepelného zdroja v oblasti Bratislava – západ alebo sa podieľali na komplexnom výskume krajinného prostredia v záujmovej oblasti sústavy vodných diel na Dunaji. Archívne záznamy z činnosti tejto Komisie dokumentujú jej prácu v rozsahu rokov 1964 až 1971, pričom časť písomností nebolo možné časovo zaradiť.

Vecná podskupina IIA3 je venovaná materiálom z vedeckých funkcií – rezortných. Zachytáva činnosť iných ako akademických komisií a to konkrétne Štátnej plánovacej komisie, Slovenskej komisie pre techniku, Štátnej komisie pre techniku, Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave – Hrad a Architektonického poradného zboru, pravdepodobne v rozsahu rokov 1961 až 1969.

Poslednou vecnou podskupinou materiálov z funkcií sú materiály z Vedeckých spoločností (IIA4), a to Zväzu architektov ČSR a Zväzu slovenských architektov. Časové ohraničenie záznamov bolo stanovené podľa obsahu na obdobie 1953 až 1961.

Vecná podskupina Pedagogické funkcie (IIB) obsahuje archívne dokumenty z pôsobenia E. Belluša na SVŠT a to najmä zo zasadnutí Vedeckej rady Fakulty architektúry SVTŠ počas rokov 1950 až 1966. Časť dokumentov je časovo neurčená.

Tretia vecná podskupina Spoločenské funkcie (IIC) je venovaná pôsobeniu E. Belluša ako porotcu pri súťažnej výstave v roku 1966 „Krása životného prostredia“.

Materiály z Redakčných funkcií (IID) obsahujú záznamy z jeho pôsobenia v redakčných radách časopisov Životné prostredie a Architektúra a urbanizmus a ide najmä o zápisnice zo zasadania redakčných rád týchto časopisov v časovom rozsahu 1965–1971.

Biografické materiály (III)

Podávajú prehľad pracovných aktivít E. Belluša v rokoch 1918–1974. Nachádza sa v nich aj smútočné oznámenie o úmrtí E. Belluša zo 14.XII.1979.

Korešpondencia (IV)

Táto vecná skupina obsahuje 7 kusov listov usporiadaných abecedne podľa odosielateľa, pričom každý odosielateľ tvorí jednu inventárnu jednotku. Väčšina písomností je datovaná, ohraničená rokmi 1957 až 1962.

O pôvodcovi fondu (VI)

V tejto vecnej skupine sú chronologicky usporiadané články o E. Bellušovi, a to z odbornej i dennej tlače. Poslednú inventárnu jednotku tvorí súborný katalóg k výstave Architektonické dielo Emila Belluša v Sieni Dušana Jurkoviča v roku 1974.

Väčšina záznamov v osobnom fonde E. Belluša je v slovenčine, niektoré sú v českom, poľskom a francúzskom jazyku. Časové ohraničenie záznamov v osobnom fonde jednoznačne vyplýva priamo zo záznamov alebo bolo stanovené čo najpresnejšie, vychádzajúc z obsahu záznamov. Časový údaj určený na základe obsahovej analýzy je uvádzaný v lomenej zátvorke. V okrúhlej zátvorke je uvedený zdrojový dokument, napr. ročenka alebo časopis, v ktorom bol článok uverejnený.

Pomerne rozsiahly fond Emila Belluša sa nachádza aj v Archíve výtvarného umenia Slovenskej národnej galérie (SNG). Materiály pre osobný fond Archív SNG nadobudol čiastočne darom od dcéry E. Belluša, architektky J. Janotovej, a čiastočne boli získané aj prevodom zo Slovenského národného múzea. Spracovala ich v roku 2010 P. Gulová, pričom v 22 archívnych škatuliach sú v časovom rozsahu 1927 až 1989 uložené samostatné projekty a štúdie E. Belluša, realizované i nerealizované, drobné návrhy a projekty, ako i scénografické návrhy zo Slovenského národného divadla, správy zo služobných ciest či strojopis jeho pamätí. Obsahuje i archívne dokumenty týkajúce sa jeho pôsobenia v Slovenskej akadémii vied.

Emil Belluš patrí medzi našich najvýraznejších a najrešpektovanejších architektov 20. storočia. Jeho tvorba je vysoko cenená nielen u nás, ale i v zahraničí, čo dokazuje aj fakt, že jeho kolonádový presklený most ponad Váh v Piešťanoch zaradila Medzinárodná únia architektov medzi najzaujímavejšie stavby sveta.

Emil Belluš je právom pokladaný za zakladateľskú osobnosť slovenského architektonického školstva a vedy, čoho nesporným dôkazom je aj množstvo uchovaných archívnych dokumentov v jeho osobnom fonde v Ústrednom Archíve Slovenskej akadémie vied. Fond dokumentuje prínos E. Belluša predovšetkým z jeho akademického pôsobenia a to v pomerne rozsiahlom časovom úseku – od vzniku Slovenskej akadémie vied do konca 70-tych rokov 20. storočia.

Použitá literatúra

  • KUSÝ, Martin. Emil Belluš (profily). Bratislava: Tatran, 1984, 144 s.
  • DULLA, Matúš. Architekt Emil Belluš. Bratislava: Slovart, 2010, 328 s.
  • GULOVÁ, Petra. Osobný fond architekta Emila Belluša (1927–1989) – Inventár. Bratislava: 2010, Archív výtvarného umenia SNG, 76 s.
  • Slovenský biografický slovník, I. zväzok A–D. Martin, 1986, 544 s.

Zoznam skratiek

  • ČSAV – Československá akadémia vied
  • ČSR / ČSSR – Československá republika / Československá socialistická republika
  • DVD – Dunajské vodné dielo
  • EHK – Európska hospodárska komisia
  • KSČ – Komunistická strana Československa
  • KSSS – Komunistická strana Sovietskeho zväzu (Sovietskeho svazu)
  • MsNV – Mestský národný výbor
  • n.p. – národný podnik
  • NUDOP – Nákupné ústredie potravinárskych družstiev
  • P SAV – Predsedníctvo Slovenskej akadémie vied
  • SAV – Slovenská akadémia vied
  • s.d. – bez dátumu (sine dato)
  • s.l. – bez určenia miesta (sine loco)
  • SVŠT – Slovenská vysoká škola technická
  • SNG – Slovenská národná galéria
  • SNP – Slovenské národné povstanie
  • SNR – Slovenská národná rada
  • SSA – Zväz (Sväz) slovenských architektov
  • SPÚ – Slovenský pamiatkový ústav
  • SSR – Slovenská socialistická republika
  • SSSR – Zväz (Sväz) sovietskych socialistických republík
  • SA ČSR – Zväz architektov Československej republiky (SA ČSR, Svaz architektů ČSR)
  • TANAP – Tatranský národný park
  • UIA – Medzinárodná únia architektov (Union Internationale des Architectes)
  • UNESCO – Organizácia Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (United Nations Educational, Scientific and Cultural Organization)
  • ÚV KSČ – Ústredný výbor Komunistickej strany Československa
  • ÚEM – Ústav experimentálnej medicíny SAV
  • ÚNV – Ústredný národný výbor
  • ÚSTARCH SAV – Ústav stavebníctva a architektúry Slovenskej akadémie vied
  • VSŽ – Východoslovenské železiarne
  • VR – Vedecká rada
  • VÚVA – Výskumný ústav výstavby a architektúry
  • VKME – Vedecké kolégium mechaniky ČSAV
  • VK – Vedecké kolégium
  • VR – Vedecká rada
  • VZ – Valné zhromaždenie