Úvod k inventáru

(prepracované podľa úvodu J. Rottkovej)

Geológ, akademik a univerzitný profesor, Dimitrij Andrusov (1897–1976) je považovaný za jedného z najvýznamnejších slovenských vedcov 20. storočia. Bol zakladateľom modernej slovenskej geológie, významným pedagógom a organizátorom vedeckého života, ktorý sa zaslúžil o založenie takmer všetkých existujúcich vedeckých inštitúcií geológie na Slovensku.

Narodil sa 7.XI.1897 v meste Jurjev (dnes Tartu, Estónsko). Jeho otec Nikolaj Ivanovič Andrusov (1861–1924) bol významným ruským univerzitným profesorom geológie a paleontológie a je považovaný za jedného z priekopníkov ruského neogénu. Pôsobil ako profesor na univerzitách v Tartu, neskôr v Kyjeve a od r. 1911 v Petrohrade. V r. 1914 bol zvolený za akademika Ruskej akadémie vied a riaditeľa Geologického Múzea. Matka D. Andrusova Nadežda rod. Schliemannová pochádzala z prvého manželstva známeho archeológa a objaviteľa Tróje Henricha Schliemanna s Jekaterinou Petrovnou Lyžinovou. Žila s matkou a súrodencami v Rusku a bola jednou z prvých absolventiek Vyšších ženských kurzov Ženskej univerzity v Petrohrade. Neskôr študovala v Ženeve.

D. Andrusov pochádzal z piatich detí. Od malička sa učil nemecky, francúzsky a anglicky. Ľudovú školu a nižšie triedy gymnázia nenavštevoval, vzdelanie sa mu dostalo doma od rodičov. Ďalšie stredoškolské vzdelanie nadobudol na Gymnáziu Naumenko v Kyjeve a v rokoch 1912–1915 na Gymnáziu Maja v Petrohrade. Už v dobe stredoškolských štúdií sa začal zaujímať o prírodné vedy. Upútala ho zoológia mora a geológia. Vysokoškolské štúdiá začal na petrohradskej univerzite v roku 1915 a 1916. V tejto dobe sa zúčastnil na dvoch geologických expedíciách svojho otca do Kara-Bugaz-Gol v Kazachstane a do Fergany (Uzbekistan), zameraných na prieskum ložísk nerastných surovín. V tomto období musel narukovať. Slúžil v „Elektrotechnickom batalióne“ v Petrohrade, popritom externe absolvoval Nikolajevské inžinierske učilište. Zúčastnil sa ako vojak februárovej revolúcie v roku 1917. V tom istom roku odišiel na juhozápadný front. Vysokoškolské štúdium obnovil na petrohradskej univerzite v roku 1918. Krátko nato odišiel s expedíciou geologického komitétu pre výskum uhoľných ložísk na polostrov Mangyšlak (dnes Mangystau). Po návrate krátko študoval v Simferopole, kde práve pôsobil jeho otec. V roku 1919 narukoval do juhoruskej bielej armády, kde zotrval do roku 1920. Z armády odišiel do Istanbulu, tu ostal niekoľko mesiacov. Koncom roku 1920 rodina emigrovala do Paríža. V rokoch 1920–1922 pokračoval D. Andrusov vo vysokoškolských štúdiách na parížskej Sorbone. Tu sa stal žiakom významného francúzskeho geológa a zakladateľa modernej stratigrafie Émila Hauga a v roku 1922 nadobudol diplom „Licensié es Sciences“ z odboru prírodných vied. Navyše počas pobytu vo Francúzsku pracoval na oceánografickej a zoologickej stanici v Roscoffe a oboznamoval sa so životom morských organizmov.

V roku 1922 sa rodina presídlila do Prahy, ktorá v tom čase poskytovala finančnú podporu ruskej emigrácii. D. Andrusov pokračoval v štúdiách v Prahe, najprv na Vysokej škole (Fakulte) chemicko-technologického inžinierstva a následne na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity (1923–1925). Stal sa žiakom prednostu Geologicko-paleontologického ústavu, prof. Radima Kettnera a v júni 1925 bol promovaný na doktora prírodných vied. Pobytom vo Švajčiarsku v roku 1927 na geologickom mapovacom kongrese u prof. M. Lugeona sa zdokonalil v mapovaní zložitých území s príkrovovou stavbou. Od roku 1929 po nadobudnutí štátneho občianstva sa stal asistentom na Karlovej univerzite na Geologickom a paleontologickom ústave u prof. Kettnera. Už v roku 1932 sa habilitoval a stal sa súkromným docentom. V roku 1926 bol prijatý za vedeckého spolupracovníka Státního ústavu geologického v Prahe. V tom istom roku sa oženil s Valentínou Alšvangovou, s ktorou mal dve dcéry, Galinu a Ninu¹.

Samostatný sústavný vedecký výskum započal D. Andrusov už počas svojho pobytu v Prahe. Pod vedením prof. Kettnera skúmal spočiatku geológiu Českého žulového masívu, no už v roku 1925, počas výskumu Oravského hradného brala, sa po prvýkrát dostáva do kontaktu so Slovenskom. Od tohto momentu zasvätil celý život výskumu západných Karpát na území Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny. Prvým predmetom jeho záujmu bolo bradlové pásmo Oravy a stredného Považia. Výsledkom výskumov v rokoch 1925–1929 bolo syntetické päťzväzkové dielo Geologický výskum vnútorného bradlového pásma v Západných Karpatoch (vydané až v roku 1945). V ďalšom období Andrusov upriamil svoju pozornosť na štúdium flyšového pásma Karpát a centrálne Karpaty. Svoje poznatky zhrnul spolu so svojim českým kolegom M. Matějkom v sprievodcovi vydanom pri príležitosti 3. zjazdu Karpatsko-balkánskej asociácie, konaného v Československu (Guide des excursions dans le Carpathes occidentales). Mnohé poznatky prezentované v sprievodcovi, ako aj v ďalších nasledujúcich dielach D. Andrusova, sú platné aj v súčasnosti. Prvým skutočne komplexným dielom o geológii Západných Karpát bola monografia Geológia Slovenska v roku 1938. Rovnako priekopnícky význam majú aj jeho geologické mapovania. Ako prvý zaviedol v slovenskej geológii najmodernejšie metódy detailného mapovania zložitej geologickej stavby. Geologické mapy bradlového pásma z 20. a 30. rokov sa považujú v odbornej geologickej obci dodnes za neprekonané.

Už počas svojho pôsobenia v Prahe sa Andrusov začal zaoberať aj riešením praktických stavebno-geologických a ložiskových úloh. Ako praktický geológ vypracovával geologické posudky a expertízy pri stavbách údolných priehrad, tunelov a železníc, aj po príchode na Slovensko. Mnoho inžinierskych stavieb, vybudovaných v rokoch 1925–1953, geologicky usmerňoval a viedol. Dlhé roky sa zaoberal výskumom ložísk hlavne nerudných nerastných surovín a z poverenia vládnych orgánov vypracoval plán využitia nerastných surovín pre spriemyselnenie Slovenska. Veľkou pomocou mu bola jeho spolupráca s jeho priateľom Ing. Q. Zárubom. Okrem toho prekladal (s manželkou Valentínou) z češtiny do francúzštiny a naopak geologické články do odborných časopisov. Znalosť nemčiny využíval k zostaveniu kritických referátov o prácach so vzťahom ku geológii Karpát pre nemecké časopisy.

V roku 1938 bola založená Slovenská vysoká škola technická (SVŠT). Dimitrij Andrusov bol vymenovaný za mimoriadneho profesora a riaditeľa jej Geologického ústavu. Presídlil sa do Bratislavy a ťažisko jeho vedeckého pôsobenia sa z terénnych výskumných prác presunulo do oblasti pedagogickej a organizačnej. V roku 1941 bol vymenovaný za riadneho profesora SVŠT.

V rokoch 1944–1945 a 1945–1946 sa stal dekanom Fakulty špeciálnych náuk. Po založení Prírodovedeckej fakulty na Univerzite Komenského (PF UK) v roku 1940 založil a viedol ako bezplatný riadny profesor Geologicko-paleontologický ústav. Na týchto dvoch univerzitách započal výchovu prvej generácie slovenských geológov spolu so svojim asistentom dr. M. Kuthanom. Jeho pedagogická činnosť bola veľmi rozmanitá, prednášal poslucháčom Stavebnej fakulty, geodetom, lesníkom, baníkom a na univerzite viedol plný kurz geológie a paleontológie. Každé leto usporiadal mapovacie kurzy pre mladých geológov.

Vďaka organizačnému úsiliu Dimitrija Andrusova bol v roku 1940 založený v Bratislave Štátny geologický ústav (dnes Geologický ústav D. Štúra), zabezpečujúci základný geologický výskum a geologickú službu na Slovensku. D. Andrusov bol do roku 1945 riaditeľom ústavu.

Po oslobodení, ale najmä od roku 1950 narastala požiadavka výchovy praktických geológov pre potreby národného hospodárstva. Po založení Fakulty geologicko-geografických vied na Univerzite Komenského (1952) bol D. Andrusov poverený vedením Katedry geológie a paleontológie a dočasne Katedry inžinierskej geológie². V roku 1956 bola D. Andrusovovi udelená hodnosť doktora geologicko-mineralogických vied. V rokoch 1957–1958 viedol Vedecko-výskumný ústav Fakulty geológie a geografie UK. V r. 1967, keď sa z ústavu vyčlenila geografická zložka a ústav bol začlenený pod Rektorát UK a premenovaný na Geologicko-výskumný ústav, sa D. Andrusov opäť stal jeho riaditeľom. Od r. 1961 bol zvolený za člena Vedeckej rady PF UK, v rokoch 1967–1970 aj Vedeckej rady UK. Z ďalších vedecko-pedagogických funkcií možno spomenúť členstvo v Komisii pre obhajobu kandidátskych dizertačných prác v odbore vied geologicko-mineralogických (1955–1970), v Štátnej komisii pre obhajobu doktorských prác z odboru paleontológia (1961–1970), vo Vedeckej rade Fakulty geológie a geografie, funkciu predsedu Štátnej komisie pre obhajobu doktorských dizertačných prác z odboru geológia (1966–1970), predsedu rigoróznej komisie pre odbor geológia na Prírodovedeckej fakulte UK (1960–1970), podpredsedu pre štátne záverečné skúšky pre historickú geológiu (1960).

Významný podiel mal D. Andrusov aj pri organizovaní inštitucionálnych základov geológie na pôde Slovenskej akadémie vied. Laboratórium pre paleontológiu a stratigrafiu SAV patrilo k prvým vedeckým pracoviskám zriadeným bezprostredne po vzniku Akadémie. D. Andrusov pôsobil ako jeho externý riaditeľ, navyše bol menovaný za jedného z prvých trinástich akademikov SAV. Od roku 1953 bol členom subkomisie pre prípravu smeru vied matematických a prírodných a predsedom Komisie pre geológiu (do roku 1955). V r. 1955 sa Laboratórium pre paleontológiu a stratigrafiu SAV premenovalo na Geologické laboratórium SAV. D. Andrusov ho viedol do r. 1963. Od roku 1954 sa Andrusov stal členom Vedeckej rady Geofyzikálneho laboratória SAV. V rokoch 1960–1961 predsedal I. sekcii vied SAV. V rokoch 1964–1965 bol členom Vedeckého kolégia geológie a geografie SAV a v rokoch 1966–1969 jeho predsedom. Zastával funkcie vo viacerých odborných komisiách SAV: ako predseda Odbornej komisie pre geológiu (od 1956), člen Knižničnej komisie Predsedníctva SAV (od 1960) a člen Subkomisie pre výstavbu Komisie SAV pre koordináciu výskumu vo Vysokých Tatrách. Členom Terminologickej komisie pre odbor geologických vied sa stal v roku 1962.

D. Andrusov bol v roku 1957 menovaný za člena korešpondenta Československej akadémie vied v Prahe a člena geologickej sekcie ČSAV. Pôsobil v Hornickom ústave ČSAV ako člen vedeckej rady ústavu a v ČSAV zastával niekoľko ďalších funkcií, okrem iného v Geologickej komisii ČSAV pre štátny plán, v Stratigrafickej komisii ČSAV či v Národním komitétu geologického ČSAV.

D. Andrusov ostal vedecky činný aj po odchode do dôchodku a zanechaní pedagogických funkcií. V období rokov 1970 a 1971 bol opäť v službách Geologického ústavu D. Štúra, hoci len na polovičný úväzok vo funkcii vedúci vedecký pracovník, a od júla 1971 ako dobrovoľný bezplatný zamestnanec. V tomto období ešte vykonával terénne výskumy. Od februára 1972 pôsobil na ústave ako konzultant.

Okrem vedeckých a pedagogických funkcií zastával D. Andrusov viaceré rezortné posty. Od r. 1952 do r. 1972 bol menovaný za člena Poradného zboru TANAP-u pri Ministerstve kultúry, v rokoch 1956–1957 pôsobil v Geologickej komisii pre štátny plán a ako predseda geologickej skupiny Komisie predsedníctva Zboru povereníkov pre zostavenie dlhodobého plánu spriemyselnenia Slovenska (1957). Patril k členom Vedeckej rady Slovenského národného múzea (1960–1972) a Československého národného výboru geologického (1960–1965).

Spomenúť treba Andrusovo členstvo v niekoľkých vedeckých spoločnostiach: Československej spoločnosti pre geológiu a mineralógiu v Prahe (od roku 1927, v rokoch 1955–1959 predseda spoločnosti a predseda jej slovenského výboru), dopisujúci člen Učenej spoločnosti Šafárikovej v Bratislave (od roku 1933), jej pokračovateľky Slovenskej učenej spoločnosti, člen Kráľovskej Českej spoločnosti náuk (od roku 1937) a České společnosti zeměpisné pri ČSAV. Zaslúžil sa o založenie Slovenskej geologickej spoločnosti. Svetové uznanie vysokej vedeckej úrovne D. Andrusova najlepšie dokazuje jeho členstvo vo viacerých popredných zahraničných vedeckých spoločnostiach: Sociéte géologique de France (od roku 1933, od roku 1964 podpredseda), Societé géologique Swisse (od roku 1935), Geologische Gesellschaft vo Viedni (člen korešpondent od roku 1936, čestný člen od r. 1959), Geologische Vereinigung v Bonne (od roku 1938, od roku 1964 jej podpredseda), Deutsche geologische Gesellschaft v Hannoveri (od roku 1941), Maďarskej geologickej spoločnosti (čestný člen od roku 1960), Stratigrafickej komisie Karpatsko-balkánskej geologickej asociácie (1962–1969), Rakúskej akadémie vied (od roku 1967), Nemeckej Prírodovedeckej akadémie Leopoldina v Halle (od roku 1967), Poľskej geologickej spoločnosti (od roku 1967), Geologickej spoločnosti v Londýne (čestným členom od roku 1967). Od roku 1960 bol členom Medzinárodnej stratigrafickej komisie a v roku 1966 sa stal predsedom komisie pre Československo. Od roku 1964 malo v jeho osobe Slovensko zastúpenie v Subkomisii pre tektonickú mapu Európy a v Stratigrafickej komisii Medzinárodného geologického kongresu. Na medzinárodnom fóre v roku 1948 v Londýne za spolupráce iných presadil uznanie ruského jazyka za jednu z medzinárodných rečí Medzinárodného geologického kongresu. Spolu s prof. Codarceanom v roku 1956 v Mexiku obnovil činnosť Karpatsko-balkánskej asociácie, ako zložku Medzinárodného geologického kongresu.

Odrazom šírky vedeckého záberu D. Andrusova a jeho činorodosti je jeho rozsiahla publikačná činnosť. Výsledky jeho prác sú obsiahnuté vo viac ako 340 pôvodných prácach vydaných doma i zahraničí. Okrem spomínaných syntetických monografií vydaných do roku 1945 je potrebné na prvom mieste spomenúť trojzväzkové súborné dielo Geológia československých Karpát (1958–1965). Ide o syntetické zhrnutie Andrusovovho celoživotného výskumu a potvrdenie Andrusovovej koncepcie tektonických príkrovov v stavbe karpatskej sústavy. Na túto monografiu nadviazala tektonická syntéza Grundriss der Tektonik der nördlichen Karpathen (1968). Nezanedbateľné boli aj redakčno-organizačné aktivity D. Andrusova. V období rokov 1940–1958 vyvíjal značné úsilie, aby na Slovensku existovali periodiká, kde by mali mladí geológovia možnosť publikovať svoje práce. V roku 1940 začal Štátny geologický ústav vydávať periodikum „Práce Štátneho geologického ústavu“, v ktorom bol hlavným redaktorom do roku 1945. Od roku 1950 začal vďaka Andrusovovým snahám vychádzať „Geologický zborník“, ktorého redaktorom bol do roku 1964. Andrusov do roku 1955 pôsobil ako predseda redakčnej rady „Naša veda“ a v roku 1958 sa stal predsedom skupiny pre zostavenie hesiel z geológie pre Encyklopédiu Slovenska. Venoval sa vedecko-popularizačnej činnosti a publikoval niekoľko článkov a brožúr takéhoto charakteru (Čierna krv zeme). V popularizačnej encyklopédii Pyramída spracovával heslá z geológie, najmä z petrografie, zúčastnil sa vydávania stratigrafických slovníkov. Pre potrebu študentov napísal a vydal početné učebné texty (Všeobecná geológia, Historická geológia, Paleontológia, Geológia československých Karpát, Dejiny geológie, Inžinierska geológia).

D. Andrusovi sa za svoju vedeckú, vedecko-organizačnú a pedagogickú činnosť dostalo uznania vo forme viacerých domácich i medzinárodných vyznamenaní a ocenení. V roku 1946 mu bola udelená Slovenská národná cena. S kolektívom Geologického laboratória SAV obdržal cenu III. a II. stupňa SAV (1956 a 1959). V roku 1963 dostal Bronzovú medailu a v roku 1965 Zlatú medailu Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1965 nasledovalo Vyznamenanie za Zásluhy o výstavbu a v roku 1966 udelenie Štátnej ceny K. Gottwalda. V roku 1967 bola D. Andruosovovi udelená Strieborná plaketa ČSAV „Za zásluhy o vedu a ľudstvo“, v roku 1969 Medaila Cyrila Purkyně Ústredného ústavu geologického v Prahe a v roku 1972 Rad práce. K týmto cenám sa pridalo niekoľko medzinárodných ocenení: pamätná medaila Eduarda Suessa ako najvyššie vyznamenanie Geologickej spoločnosti vo Viedni, Pamätná plaketa Maďarského štátneho geologického ústavu či nemecká medaila Gustava Steinmanna.

Osobný fond akademika D. Andrusova zakúpil Ústredný archív SAV v dvoch etapách, 10.X.1972 a 9.VIII.1976. Spracovanie fondu prebehlo v troch etapách. Prvýkrát v roku 1974 spracovala fond odborná pracovníčka Ústredného archívu SAV Elena Rapošová. Po nadobudnutí dodatku k fondu po smrti pôvodcu bol osobný fond D. Andrusova prepracovaný ako téma diplomovej práce Júlie Rottkovej na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v r. 1983. V r. 2015 bol fond opäť premanipulovaný. Fond je rozčlenený na osem vecných skupín.

I. Materiály z vedeckej činnosti zahŕňajú výstupy Andrusovových vedeckých výskumov. Vecná skupina je ďalej členená na nasledovné podskupiny:

A. Rukopisy nepublikované – zahŕňajú práce D. Andrusova, ktoré ostali iba v rukopisnej podobe. Sú to monografie, štúdie a články, ďalej recenzie diel iných geológov, lektorské a oponentské posudky, pripomienky a stanoviská k rezortným či iným odborným zámerom. Zaradené sem boli aj Andrusovove príhovory a prednášky zachované rukopise.

B. Rukopisy publikované – publikované práce D. Andrusova, ktoré sa v jeho osobnom fonde zachovali v rukopise. Skupina obsahuje monografické diela, články a rozsiahly rukopisný súbor hesiel vypracovaných pre Encyklopédiu Slovenska a Stratigrafický slovník.

C. Tlačené práce – v tejto skupine archívnych dokumentov sú vo fonde zastúpené iba dve monografie.

D. Správy zo služobných ciest a zjazdov zachované vo fonde tvoria ďalšiu podskupinu dokumentujúcu vedecké aktivity D. Andrusova. Sú zoradené chronologicky.

E. Vedecká dokumentácia D. Andrusova pozostáva z materiálov a účebníc zachovaných z pôvodcových vysokoškolských štúdií, veľkého množstva pracovných denníkov z Andrusovových terénnych geologických výskumov a niekoľkých zahraničných pracovných ciest a zo zbierky ním vypracovaných skíc a náčrtov. Odbornou verejnosťou sú vysoko cenené Andrusovove mapy slovenských pohorí. Súčasťou podskupiny je aj súbor rukopisných úlomkov, ktoré sa nepodarilo presnejšie zaradiť.

Druhá rozsiahla vecná skupina (II.) obsahuje materiály z pôsobenia D. Andrusova vo vedeckých, pedagogických a redakčných funkciách.

A. Materiály z pôsobenia vo vedeckých funkciách obsahujú prevažne pozvánky na valné zhromaždenia ČSAV a SAV, výročné správy o činnosti, ktoré D. Andrusov každoročne predkladal Prezídiu ČSAV a Predsedníctvu SAV, pozvánky, zápisnice a materiály zo zasadnutí Vedeckého kolégia geológie a geografie ČSAV a SAV, sekcie matematických a prírodných vied SAV, komisií, pozvánky na zasadnutia Rady kľúčových úloh a oponentúry a archívne dokumenty pochádzajúce z pôsobenia v Geologickom laboratóriu SAV, v Geofyzikálnom ústave SAV a v Baníckom ústave ČSAV. Nasledujú archívne dokumenty dokladajúce činnosť D. Andrusova vo vládnych funkciách (napr. Poradný zbor TANAP-u), rezortných ústavoch a komisiách, predovšetkým v Geologickom ústave D. Štúra, Ústrednom ústave geologickom v Prahe, Slovenskej geologickej rade a pod. V osobnom fonde D. Andrusova sa zachovala aj skupina materiálov pochádzajúca z pôsobenia pôvodcu v domácich a zahraničných vedeckých spoločnostiach.

B. Materiály z pôsobenia v pedagogických funkciách sú chronologicky zoradené na archívne dokumenty spojené s pôsobením D. Andrusova na Karlovej univerzite, Slovenskej vysokej škole technickej a Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského.

C. Materiály z pôsobenia v redakčných radách na rozdiel od vecnej skupiny I.B3 obsahujú archívne dokumenty pochádzajúce prevažne zo zasadnutí redakčných rád Encyklopédie Slovenska, encyklopedického časopisu Pyramída, Geologického zborníka SAV a Stratigrafického slovníka.

V poradí treťou (III.) je vecná skupina Biografické materiály. Samostatne sú zoradené zachované Andrusovove osobné doklady, diplomy o udelení vedeckých hodností, Andrusovove životopisy a súpisy publikačnej činnosti. Štvrtou podskupinou sú dekréty o menovaní do vedeckých, pedagogických a iných funkcií, do vedeckých spoločností či dekréty o udelení členstva v zahraničných akadémiách vied. Do poslednej podskupiny v rámci III. vecnej skupiny boli zaradené Andrusovove vyznamenania.

Mimoriadne rozsiahla a obsahovo hodnotná je IV. vecná skupina, ktorú tvorí zachovaná osobná korešpondencia D. Andrusova. Obsahuje listy prevažne v slovenčine, češtine, francúzštine, nemčine a ruštine z mnohých krajín sveta a z Československa. Ide o listy osôb, ktoré pracovali v rovnakej vednej oblasti ako pôvodca fondu a listy od príbuzných či priateľov. V mnohých listoch sa prelínajú odborné záležitosti so súkromnými témami. Z českých a slovenských vedcov väčšie množstvo korešpondencie predstavuje napr. korešpondencia s prof. R. Kettnerom, s J. Augustom, s prof. B. Cambelom, J. Koutekom, s M. Kuthanom, s Q. Zárubom, Z. Rothom či V. Zoubekom. Zo zahraničných osobností významné miesto zaberá korešpondencia s poľskými vedcami K. Birkenmajerom, H. Świdzinskim a s F. Biedom, s rumunskými geológmi M. Codarceom a M. Sandulescuom, so Š. Davitašvilim z Gruzínska, s prof. Eynorom z Kyjeva, A. A. Bogdanovom z Moskvy, s W. Grünom, E. Clarom, O. Kühnom, s A. Tollmannom a W. Medwenitschom z Rakúska. Početná je Andrusovova korešpondencia s francúzskymi kolegami D. Delgom, J. Rogerom, J. Choubertom, J. Alloiteauom, J. Pfenderom či A. Faure-Muretovou. Vo fonde sa nachádzajú aj listy od nemeckých, srbských, švajčiarskych, maďarských alebo amerických geológov.

Korešpondencia s univerzitami, akadémiami vied, vedeckými spoločnosťami a rôznymi inými, nielen vedeckými inštitúciami doma aj v zahraničí je cenným doplnkom k archívnym dokumentom dokumentujúcim pôsobenie D. Andrusova vo vedeckých, pedagogických a iných funkciách (sign. II.A–II.C). Okrem inštitúcií, v ktorých Andrusov pôsobil, si pozornosť zaslúži napríklad korešpondencia s Bergakademie Freiberg, s Českým vysokým učením technickým, s Moravským zemským múzeom v Brne, Technickou univerzitou (Vysokou školou technickou) v Košiciach, s Eidgenossische Technische Hochschule v Zürichu, s Parížskou univerzitou, s Université de Strassburg, s Centre national de la Rechcerche Scientifique, s Viedenskou univerzitou, s Univerzitou v Padove či s predstaviteľmi Ústredného ústavu geologického v Prahe.

Samostatnú inventárnu jednotku tvorí blahoprajná korešpondencia. Do nej sme zaradili blahoželania k životným jubileám či oceneniam D. Andrusova od tých odosielateľov, od ktorých sa nezachovala iná korešpondencia. Podobne samostatnú inventárnu jednotku tvoria smútočné oznámenia zaslané D. Andrusovovi. Vo fonde sa zachovalo päť Andrusovových listov, ktorých adresátov sa nám nepodarilo s istotou identifikovať, hoci predpokladáme, že tri z nich boli pravdepodobne adresované Zdeňkovi Rothovi a jeden Georgeovi Choubertovi. Poslednú inventárnu jednotku v tejto vecnej skupine tvorí 14 listov od neidentifikovaných odosielateľov.

V. vecná skupina fondu obsahuje niekoľko fotografií a kreslených portrétov. Cenná je predovšetkým zbierka karikatúr, ktorých autorom je sám pôvodca fondu. Zachytávajú väčšinou samotného D. Andrusova a jeho najbližších spolupracovníkov. Andrusov v nich často parodoval každodenné momenty zo života svojho a svojich kolegov – geológov. Zmysel viacerých karikatúr ostáva neznalcovi vtedajších pomerov v českej a slovenskej geologickej obci alebo človekovi–negeológovi skrytý.

VI. vecná skupina Materiály o pôvodcovi fondu obsahuje niekoľko dobových novinových výstrižkov, článkov o D. Andrusovovi, jeho diele a rozhovorov s ním.

V osobnom fonde D. Andrusova sa zachoval aj archívne dokumenty späté s Andrusovovými najbližšími rodinnými príslušníkmi (VII. vecná skupina). Rozsahom prekvapivo značný je fragment pozostalosti Andrusovovho otca N. I. Andrusova. Pre jeho rôznorodosť sme tieto archívne dokumenty rozdelili do troch podskupín: materiály z vedeckej činnosti N. I. Andrusova, biografické materiály a jeho korešpondencia. Archívne dokumenty viazané na matku D. Andrusova N. H. Schliemannovú, jeho dve manželky a dcéru Ninu tvoria niekoľko jednotlivín.

Poslednú, rozsahom malú, VIII. vecnú skupinu vo fonde tvoria archívne dokumenty viažuce sa k iným osobám, známym či kolegom D. Andrusova.

Rozsah fondu je 879 inventárnych jednotiek v 31 škatuliach.

D. Andrusov sa už ako asistent Karlovej univerzity v Prahe od roku 1930 zúčastnil na vzniku a upevnení československej geologickej školy. Od roku 1938 činnosťou hlavne na Univerzite Komenského založil a vyvinul samostatnú slovenskú, veľmi rozsiahlu geologickú školu, ktorá v neskoršom období dosiahla európsku úroveň. Bol všestranným odborníkom. Získal uznanie vedeckej obce pre svoje hlboké teoretické znalosti stavby Západných Karpát, pre svoju rozsiahlu pedagogickú a vedecko-organizačnú činnosť, ale aj riešenie problémov aplikovanej geológie. Archívne dokumenty v osobnom fonde D. Andrusova sú dokladom toho, že ich pôvodca je právom považovaný za otca slovenskej geológie.

Poznámky

1) D. Andrusov bol dvakrát ženatý.

2) V r. 1959 bola fakulta spolu so svojimi vedeckými ústavmi začlenená do Prírodovedeckej fakulty UK.

Použitá literatúra

Reichwalder, P.: Akademik D. Andrusov a Orava. Spomienka na akademika Andrusova na Orave pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia. In: Zborník Oravského múzea, roč. XV, 1998, s. 193–201.

Rottková, J.: Písomná pozostalosť akademika D. Andrusova. Diplomová práca. Filozofická fakulta Univerzity Komenského, 169 s.

Andrusovová-Vlčeková, G.: Heinrich Schliemann a jeho ruskí potomkovia. In Genealogicko-heraldický hlas, roč. 3, 1993, č. 1, s. 3–17. ISSN 1335–0137.

Štepitová, O.: Dve strany jednej mince alebo niečo o geológii. In Priateľ knižnice, roč. 3, 2011, 4.II., s. 12–15. ISSN 1337–9534.