Logo ÚA SAVLogo SAV
Home » Fonds » Personal fonds » Hubka, Michal
Information about fond
PDF file (slovak language)

Úvod k inventáru



MUDr. Michal Hubka, DrSc. bol významný priekopník v oblasti kardiochirurgie. So svojimi spolupracovníkmi rozpracoval metodiku mimotelového obehu krvi, zaoberal sa transplantáciami srdcových chlopní, experimentálnymi pokusmi transplantácie srdca u psov a venoval sa tiež problematike predoperačných príprav a pooperačného doliečovania pacientov.

Michal Hubka sa narodil spolu so svojím dvojčaťom – sestrou Máriou 21.IX.1916. Rodičia, otec garbiarsky pomocník Michal a matka Eva, rodená Fábriciová žili vo Vrbici (dnes súčasť Liptovského Mikuláša) a okrem Michala a Márie mali aj o päť rokov staršiu dcéru Boženu. Po absolvovaní ľudovej školy v Liptovskom Mikuláši tu nastúpil aj na Československé štátne reálne gymnázium. Školu v roku 1935 vymenil za Československé štátne reálne gymnázium v Kežmarku, kde v roku 1938 maturoval. Na Lekársku fakultu Univerzity Komenského nastúpil na jeseň roku 1938. Už po prvom semestri sa mu podarilo získať neplatené miesto praktikanta na Biologickom ústave Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. Po promovaní za doktora všetkých lekárskych vied 24.II.1945 pôsobil ako riadny asistent až do konca apríla toho roku.

Po krátkom pôsobení na Chirurgickej klinike Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave vo funkcii nehonorovaného asistenta začiatkom roku 1946 získal miesto sekundárneho lekára na chirurgickom oddelení Štátnej nemocnice v Košiciach pod vedením prof. MUDr. Jána Kňazovického. Počas pôsobenia v Košiciach sa 3.VIII.1946 oženil s Katarínou Hartmannovou. V nasledujúcom roku sa im narodil syn Michal a o rok neskôr, tesne po ich návrate do Bratislavy, aj syn Peter. Do Bratislavy sa vrátil s celou rodinou, keď od 1.IX.1948 získal miesto spočiatku nehonorovaného, neskôr odborného asistenta na I. chirurgickej klinike Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, ktorú viedol prof. MUDr. Konštantín Čársky, DrSc. Tu začal popri všeobecnej chirurgii venovať svoju pozornosť novému odboru – srdcovej chirurgii.

Za počiatok inštitucionalizovanej kardiochirurgie na Slovensku je možné považovať otvorenie II. chirurgickej kliniky v Bratislave zameranej na hrudnú a srdcovú chirurgiu v roku 1951 na čele s akademikom prof. MUDr. Karolom Šiškom, DrSc. Následne bolo k 1.I.1955 zriadené Laboratórium experimentálnej chirurgie Ústavu experimentálnej medicíny SAV (neskôr Ústav experimentálnej chirurgie SAV, dnes Ústav pre výskum srdca SAV). Na toto pracovisko nastúpil M. Hubka v marci 1955 do funkcie vedeckého pracovníka už ako chirurg so špecializáciou a experimentálnou praxou. Neskôr zastával aj funkcie vedúceho oddelenia pre mimotelový krvný obeh a zástupcu riaditeľa. Na pôde SAV sa aj napriek skromným technickým podmienkam naplno venoval experimentálnemu výskumu, vtedy medzinárodne aktuálnym otázkam v kardiochirurgii, najmä problematike operácií za pomoci mimotelového krvného obehu, vývoju metodiky transplantácie srdcových chlopní a experimentálnej fáze transplantácie srdca. V roku 1959 obhájil kandidátsku dizertačnú prácu Význam asystólie vyvolanej káliumcitrátom pre intrakardiálnu chirurgiu pri mimotelovom obehu a získal titul kandidáta lekárskych vied. Titul doktora vied mu bol udelený po obhajobe doktorskej dizertačnej práce Transplantácia mitrálnej chlopne v roku 1965. Cenné skúsenosti vo svojej vedeckej práci získaval aj počas zahraničných výskumných pobytov najmä v 60-tych rokoch 20. storočia, z toho tri boli v USA. Najviac času strávil v Clevelande v St. Vincent’s Charity Hospital na srdcovo-pľúcnom oddelení, ktorého vedúcim lekárom bol dr. Earle B. Kay.

V roku 1968 sa začali prejavovať zásadné názorové rozdiely medzi riaditeľom Ústavu experimentálnej chirurgie SAV K. Šiškom a jeho zástupcom M. Hubkom, ktoré vyústili k jeho postupnému odvolaniu z funkcie zástupcu riaditeľa a aj z funkcie vedúceho oddelenia pre mimotelový obeh. Následne po pätnástich rokoch experimentálnej práce, ktorá sa odrážala v stovkách pokusov na zvieratách a množstve publikovaných prác, v januári 1971 zo SAV odišiel.

V experimentálnej práci pokračoval vo Výskumnom ústave lekárskej bioniky, kde viedol experimentálne oddelenie. Po uvoľnení miesta lekára na Chirurgickej klinike Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (ďalej ILF) požiadal o prestup v rámci Ústavu národného zdravia mesta Bratislavy. Jeho žiadosti bolo vyhovené a v decembri 1974 nastúpil ako odborný asistent Katedry chirurgie ILF, ktorú viedol prof. MUDr. Ivan Šimkovic, DrSc. V krátkej dobe sa stal zástupcom prednostu kliniky pre veci pedagogické a vedúcim kardiovaskulárneho oddelenia. Naďalej sa zaoberal najmä nahradením srdcových chlopní aortálnym chlopňovým homotransplantátom a umelými protézami a príprave lekárov pred atestáciou druhého stupňa z úseku hrudnej chirurgie. Na Katedre chirurgie ILF sa až do svojej smrti venoval srdcovej chirurgii.

Zdravotný stav bývalého športovca – atléta sa v roku 1982 začal zhoršovať a bolo mu diagnostikované onkologické ochorenie. Napriek tomu naďalej pracoval. Pár týždňov pred smrťou ešte operoval a asistoval pri operáciách najmä doktorovi Jaroslavovi Simanovi. Zomrel 15.VI.1984 vo veku nedožitých 68 rokov.

Výskumy v oblasti kardiochirugie sú takmer vždy výsledkom spolupráce viacerých odborníkov, často aj z rôznej oblasti. Nižšie uvedené výskumné oblasti sú také, ktoré M. Hubka viedol ako zodpovedný riešiteľ alebo sa na nich značnou mierou podieľal. Niektoré poznatky sú dnes už prekonané, predstavovali však základ vývoja kardiochirurgie do podoby, v akej ju dnes poznáme.

Vo svojej práci sa M. Hubka zameral na nasledovných 6 oblastí:

I. Rané výskumné problémy, ktorými sa zaoberal boli z oblasti všeobecnej chirurgie. Spolu so svojím učiteľom K. Čárskym publikoval v roku 1950 svoje prvé vedecké práce.

V II. skupine vedeckých prác riešil problematiku predoperačnej prípravy a pooperačného doliečenia u pacientov s dlhotrvajúcim ochorením. Tieto práce sa zaraďujú medzi prvé z tohto druhu publikované v domácej odbornej chirurgickej spisbe. Týkajú sa laboratórnych kritérií pre posúdenie úpravy predoperačného stavu pacientov vyčerpaných dlhotrvajúcim ochorením. Poukazoval tiež na zmeny v množstve a zložení krvi, na zmeny v metabolizme proteínov, na poruchy výživy, na vodný a soľný nedostatok a tiež na možnosti úpravy vnútorného prostredia tak, aby sa minimalizovali operačné riziká pacientov.

III. Niekoľko odborných prác venoval tiež popisom laboratórnych metód, ktoré sa mali používať rutinne na chirurgických oddeleniach ale aj novým laboratórnym vyšetreniam najmä v stresových stavoch.

IV. Zo skupiny prác kriticky prehodnocujúcich jednotlivé techniky zakladania portokaválnej anastomózy používaných ako v experimentálnej chirurgii a fyziológii, tak v humánnej chirurgii vynikajú najmä články Poznámky k technike zakladania portokaválnej anastomózy pri Ekkovej a Pavlovovej fistule (Bratislavské lekárske listy, 1954, roč. 34, s. 727) a Príspevok k problematike utilizácie dusíka z hydrolyzátov bielkovín (Bratislavské lekárske listy, 1954, roč. 30, s. 740). Tie boli predsedníctvom Ústredného výboru Československej lekárskej spoločnosti J. E. Purkyně odmenené fyziologickou cenou.

V. Podstatná časť vedeckej práce M. Hubku spadala do oblasti kardiochirurgie a problematiky mimotelového obehu krvi. Spočiatku riešil možnosť použitia celkovej hypotermie v srdcovej chirurgii. Práca na túto tému s názvom Wplyv hipotermii na kraženie (Polski tygodnik lekarski, 1958, roč. 13, s. 3) bola odmenená II. cenou SAV. Taktiež článok Hemodynamické zmeny pri spojkách medzi veľkým a malým obehom (BLL, 1959, roč. 39, s. 244), ktorý vyšiel o rok neskôr, získal II. cenu SAV. Autori sa v ňom zaoberali objasnením hemodynamických zmien, ku ktorým dochádza pri ductus Botalli apertus (otvorený Botalov spoj).

V roku 1953 sa začala v USA prvýkrát používať metóda mimotelového obehu krvi pri srdcových operáciách. Kardiochirurgom to umožnilo vykonať operačný zákrok na otvorenom nehybnom a bezkrvom srdci. S touto, v tej dobe prevratnou, technikou sa začali krátko na to robiť pokusy aj v Bratislave. V oddelení experimentálnej chirurgie Ústavu experimentálnej medicíny SAV sa utvorila pracovná skupina pod vedením doktora I. Šimkovica, ktorú tvorili M. Hubka, K. Šiška, M. Schnorrer, V. Smrečanský, P. Zima a K. Petrovičová. V rokoch 1955–1956 sa zamerali na teoretickú prípravu na skonštruovanie prístroja pre mimotelový krvný obeh a na základe zahraničnej odbornej literatúry vypracovali metodiku operácie pri jeho použití. Na zostavenie takejto aparatúry sa podujal RNDr. Ing. Juraj Bolf, CSc. so svojimi spolupracovníkmi z Laboratória meracích prístrojov SAV, ktorý aj navrhol prvý prototyp pracujúci na princípe dvojčinného systému prstového čerpadla. Okysličovač, zariadenie na reguláciu otáčok a ostatné časti aparatúry boli vyhotovené podľa Lillehei-de Walla. V septembri 1957 bol prístroj uvedený do experimentálnej prevádzky, počas ktorej chirurgovia vypracovali metodiku práce s „umelým srdcom“ a operačnú techniku. Po tom, čo si všetky postupy overili pri 88 experimentoch na psoch, pristúpili na II. chirurgickej klinike Lekárskej fakulty Univerzity Komenského 8. júla 1958 ku klinickej aplikácii. Prvým pacientom sa stal osemročný Ivan Zelenay s vrodenou srdcovou chybou. S týmto prístrojom bolo operovaných 40 pacientov. Ďalšie prototypy prístrojov pre mimotelový obeh krvi skonštruoval opäť J. Bolf. Jeden pracoval na princípe membránového čerpadla s Kay-Crossovým diskovým okysličovačom. Druhý prístroj bol založený na chlopňovom princípe s modifikovaným Kay-Crossovým okysličovačom. Aparatúry, ktoré boli schválené do výroby vyrábal podnik Presná mechanika v Starej Turej. V roku 1959 predviedli tento typ operácie na chirurgickej klinike v Lodži v Poľsku a o rok neskôr odovzdali prístroj a zaškolili chirurgov na prácu s ním v gruzínskom Tbilisi.

Za prácu Operácia na otvorenom srdci za pomoci náhradného obehu v kombinácii s hypotermiou bol ako člen výskumného kolektívu v roku 1958 odmenený I. cenou SAV.

M. Hubka poukázal aj na možnosť využitia mimotelového obehu krvi v liečbe zhubných nádorov. Systém izolovanej perfúzie jednej hemisféry mozgu cytostatikami bol použitý v rámci Európy prvý a celosvetovo druhý raz 22.II.1962. Docielilo sa tým dopravenie lieku vo vysokej koncentrácii do nádorových buniek a nepoškodili sa pri tom zdravé bunky celého tela.

VI. V roku 1963 sa začal venovať ďalšej výskumnej otázke a to chirurgickej liečbe srdcových chlopní. Pri nahradení chorých, kalcifikovaných a nepružných chlopní prichádzala do úvahy ako náhrada umelá protéza, vlastné tkanivo alebo chlopňový homotransplantát. Použitie cudzích neživých materiálov (aloplastika), aké boli u nás známe na začiatku 60-tych rokov, prinášalo viacero rizík. Hrozilo nebezpečenstvo vzniku krvných zrazenín, konštrukcia samotnej chlopne mohla zužovať výtokový trakt ľavej komory pri náhrade aortálnej chlopne. Na Ústave experimentálnej chirurgie SAV skonštruovali v spolupráci s J. Bolfom chlopňu z teflónového materiálu, ktorá napodobňovala aortálnu chlopňu. Teflónové tkanivo síce vydržalo dlho a bolo aj dostatočne pružné, ale keď sa na ňom usadili krvné zrazeniny, listy chlopne sa obalili spojovacím tkanivom a stali sa nehybnými. Druhou možnosťou bolo využitie vlastného tkaniva pri rekonštrukcii srdcovej chlopne (autotransplantácia). To sa však ťažko a nie vždy úspešne formovalo do tvaru srdcovej chlopne a výsledky jeho použitia v experimente boli zvyčajne neúspešné. Tretí spôsob predstavovalo prenesenie celého chlopňového segmentu z jedného jedinca na druhého rovnakého druhu (homotransplantácia). S tým experimentoval aj M. Hubka a dosiahol celosvetovo uznávané výsledky. Keď sa v roku 1963 začal zaoberať možnosťou transplantovania mitrálnej chlopne do mitrálnej alebo trikuspidálnej oblasti, nestretol sa s touto problematikou v žiadnej odbornej literatúre. Ako prvé musel zistiť, či je technicky vôbec možné transplantovať mitrálnu chlopňu a či sa chlopňový homotransplantát vhojí a ostane funkčný. S pomocou svojho vedeckého kolektívu M. Hubka transplantoval mitrálnu chlopňu 44 psom. Vypracoval metódy odberu chlopní od darcov, spôsoby ich sterilizácie a uchovávania a vytvoril operačné prístupy do oblasti trikuspidálnej chlopne v pravej časti srdca a tiež do oblasti mitrálnej chlopne. Po transplantácii vyhodnotil vplyv mimotelového obehu krvi a jeho vzťah k centrálnemu nervovému systému. U prežívajúcich zvierat, ktoré boli po čase usmrtené, vyhodnotil výsledky. Zistil, že ani v jednom prípade nedošlo k vylúčeniu transplantátu, naopak, dochádzalo k postupnej prestavbe. Keďže srdcová chlopňa je orgán bez ciev, nemusel sa obávať imunologickej reakcie, na ktorú sa v tom čase stále hľadali riešenia. Tento výskum bol aj predmetom jeho doktorskej dizertácie s názvom Transplantácia mitrálnej chlopne, za ktorú získal Čestné uznanie SAV k 9. máju 1966 a bol publikovaný j v prestížnom vedeckom časopise pod názvom Replacement of Mitral and Tricuspid Valve by Mitral Homographt (The Journal of Thoracis and Cardiovascular Surggery, 1966, roč. 51, č. 2, s. 195).

V nasledujúcich experimentoch sa pokúšal nahradiť mitrálnu chlopňu aortálnym chlopňovým homografom, pričom pri pokusoch začal najprv jeho umiestnením do komory. Pokusne umiestnený aortálny homotransplantát v predsieni netvoril prekážku vo výtokovom trakte ľavej komory a ani pri jednom pokuse nedošlo k jeho odlúčeniu. Keďže o takejto metóde nenašiel informácie v literatúre, publikoval svoje výsledky v článku s názvom Replacement of the Mitral Valve with an Aortic Valve Homograft Implanted into the Left Atrium (The Journal of Thoracis and Cardiovascular Surggery, 1967, roč. 53, č. 2, s. 260). Tento spôsob náhrady mitrálnej chlopne, ktorého publikáciou získal svetovú prioritu sa ukázal v tej dobe ako najvyhovujúcejší a bol prevzatý aj do humánnej kardiochirurgie v roku 1966 v USA a 9.VII.1969 aj na Chirurgickej klinike ILF v Bratislave.

Významné výsledky dosiahol aj v oblasti transplantácie srdca, ktorej sa na Ústave experimentálnej chirurgie SAV venoval od roku 1961. Zaviedol metodiku prenosu srdca z darcu na príjemcu v experimente na psoch a tiež operačnú techniku a taktiku pre ortotopickú transplantáciu srdca. Najväčším úspechom týchto experimentov bol pes Srnka, ktorému bolo transplantované srdce 14.V.1968. Prežil pol roka, uhynul na nezvládnutú imunologickú reakciu.

Počas klinickej praxe na ILF vypracoval metodiku prípravy aortálnych chlopňových alotransplantátov (bioprotéz) na nahradenie srdcových chlopní u pacientov. Aortálny chlopňový homotransplantát namontoval do kovového prstenca obaleného teflónom alebo podobným tkanivom. Túto metódu používali na Chirurgickej klinike ILF od roku 1969.

Dnes sa už aortálny ľudský homotransplantát (Hubka – Šimkovic) nepoužíva. Vzhľadom na pokrok vo vývoji je dnes tendencia uprednostňovať mechanické protézy.

Okrem vedeckých a odborných prác písal aj vedecko-populárne články o pokrokoch v medicíne, najmä v časopisoch Svet vedy a Naša veda a v rokoch 1957–1958 aj popularizačné články o zdraví v denníku ROH – Práca.

Dohromady bol autorom alebo spoluautorom vyše 170 zväčša vedeckých, ale aj odborných a popularizačných článkov, z ktorých niektoré boli priekopnícke. Je spoluvynálezcom dvoch československých patentov – chlopňového ventilu čerpadla pre mimotelový krvný obeh (patentná listina 118336 z roku 1966) a membránového elektromagnetického čerpadla na prečerpávanie krvi (patentná listina 134937 z roku 1970). Okrem ocenení jeho prác, ktoré už boli spomenuté, získal aj cenu Spolku lekárov za najlepšiu prednášku v roku 1976.

Na spopularizovaní výsledkov svojich výskumoch spolupracoval aj s Československou televíziou na filme Srdce ako zvon (1980) a Československým filmom na snímkach Mimotelový obeh (1976), Transplantácia srdcových chlopní (1968), Keby len tie dva roky života (1972) a O počítačoch v medicíne (1973).


Dokumenty z činnosti MUDr. Michala Hubku, DrSc. prevzal Ústredný archív SAV od jeho syna MUDr. Michala Hubku 22.I.2016 (záznam o prevzatí č. ÚA-24/2016) v množstve cca 3,5 bm v neusporiadanom stave. V knihe prírastkov Ústredného archívu SAV sú zaevidované pod prírastkovým číslom 433. Počas spracovávania bol so súhlasom odovzdávateľa vyradený cca 1 bm dokumentov – duplikátov, najmä separátnych výtlačkov jeho vedeckých článkov.

Prvotné základné triedenie ukázalo, že po obsahovej stránke obsahuje prevzatý materiál všetky obvyklé typy dokumentov charakteristické pre osobné fondy v našom archíve v relatívne úplnom zachovaní. Výnimku tvorí iba korešpondencia, ktorá je dochovaná iba útržkovite. Pristúpili sme teda k usporiadaniu osobného fondu podľa zaužívanej základnej štruktúry s prihliadnutím na charakter a skladbu jednotlivých dokumentov.

I. Materiály z vedeckej činnosti

Najrozsiahlejšia a obsahovo hodnotná vecná skupina je rozčlenená do piatich tematických podskupín.

IA Vedecké práce – podskupina obsahuje predovšetkým publikované vedecké a odborné práce a články, ktorých autorom alebo spoluautorom bol M. Hubka, v menšej miere aj rukopisy a texty prednášok. Inventárnu jednotku tvorí jedna publikácia, článok alebo text a sú radené chronologicky. Výnimkou sú inventárne jednotky č. 22, 32, 33 a 50, v ktorých sú také vydania Bratislavských lekárskych listov, kde bol M. Hubka autorom viacerých článkov v jednom čísle časopisu.

IB Odborné posudky, expertízy, stanoviská – v tejto podskupine je iba jedno inventárne číslo s posudkom na habilitačnú prácu J. Tkáčika.

IC Literárne a mediálne výstupy – dve inventárne jednotky tejto podskupiny obsahujú rukopisy jeho študentských básní a článok z neznámych novín, ktorého bol autorom.

ID Vedecká dokumentácia – v prvej časti podskupiny sú v chronologicko-tematickom slede zoradené rôzne podkladové a administratívne dokumenty k vedeckým výskumom a úlohám. Druhú časť tvoria separátne výtlačky vedeckých článkov zo zahraničia usporiadané tiež chronologicky a novinové výstrižky (domáce a z USA), ktoré sa týkali kardiochirurgie a predovšetkým jeho vlastných výsledkov a úspechov.

IE Vedecké podujatia – v jednej inventárnej jednotke sú v časovom slede usporiadané rôzne dokumenty týkajúce sa služobných ciest a vedeckých podujatí, na ktorých sa M. Hubka zúčastnil.

II. Materiály z funkcií

Vecná skupina je rozdelená na podskupiny IIA Vedecké funkcie (ďalej členená na IIA1 SAV, IIA2 Rezortné organizácie a IIA3 Vedecké spoločnosti), IIB Spoločenské funkcie a IIC Redakcie. Inventárnou jednotkou v celej tejto podskupine je súbor dokumentov z funkcií, ktoré M. Hubka zastával v danej organizácii.

III. Biografické materiály

Informačne bohatý súbor dokumentov v tejto skupine je rozdelený do siedmych tematických podskupín.

IIIA Osobné doklady – sú radené chronologicky, inventárnu jednotku tvorí jeden ročník, okrem čísla 181, v ktorej sme ponechali všetky vojenské doklady z rôznych rokov pre ich nadväznosť pohromade.

IIIB Školské doklady a IIIC Pracovné doklady – v oboch podskupinách predstavuje inventárna jednotka jednu inštitúciu, na ktorej M. Hubka študoval alebo pracoval, pričom ich radenie je chronologické. Na konci podskupiny IIIC sú pod číslom 197 spoločne zaradené doklady o viacerých vedľajších úväzkoch.

IIID Životopisy a IIIE Súpis publikovaných prác – štyri inventárne jednotky týchto podskupín poskytujú veľmi podrobný prehľad o pracovnom i osobnom živote pôvodcu tohto fondu.

IIIF Vedecké hodnosti – inventárnu jednotku v tejto podskupine tvoria písomnosti, ktoré vznikli v procese udelenia danej vedeckej hodnosti. Zoradené sú v časovom slede.

IIIG Vyznamenania a ceny – jednotlivé ocenenia predstavujú samostatné inventárne jednotky, ktoré sú chronologicky usporiadané. Okrem ocenení jeho vedeckej práce sú tu napr. aj medaile jeho športových úspechov zo študentských čias.

IV. Korešpondencia

Na rozdiel od písomností ostatných vecných skupín ostala korešpondencia M. Hubku zachovaná iba veľmi torzovite. Pracovnú tvorí iba zopár prijatých listov a žiadostí o zaslanie separátov. Súkromnú, okrem jedného listu od matky, predstavujú blahoželania k životným jubileám a pohľadnice od pacientov z rokov 1979–1980. Bežná korešpondencia je radená abecedne podľa mena odosielateľa, gratulácie sú usporiadané tematicky.

V. Obrazová dokumentácia

Vecná skupina je rozdelená na dve podskupiny:

VA Fotografie – obsahuje fotoalbumy, pozitívy, negatívy a diapozitívy z rodinného a pracovného prostredia a tiež fotodokumentáciu výskumu. Inventárne číslo tvorí tematický súbor fotografií.

VB Filmy – vecnú podskupinu tvoria abecedne usporiadané dokumentačné filmy na filmových kotúčoch, v ktorých M. Hubka účinkoval alebo na ktorých spolupracoval. Každý film predstavuje samostatnú inventárnu jednotku.

VI. O pôvodcovi fondu

V tejto vecnej skupine sa nachádzajú chronologicky zoradené prevažne novinové a časopisecké články, ktoré sa týkali M. Hubku a jeho práce a v malej miere aj iné texty o jeho osobe. Inventárne číslo predstavuje jeden ročník.

VII. Práce iných autorov

Vecnú skupinu tvorí 6 inventárnych jednotiek s chronologicky zoradenými rôznymi publikáciami.

VIII. Materiály rodiny

Dokumenty tejto vecnej skupiny sú z dôvodu malého počtu uložené v jednej inventárnej jednotke a sú zoradené chronologicky.

Osobný fond Michala Hubku je po usporiadaní sprístupnený formou inventára. Tvorí ho 283 inventárnych jednotiek, ktoré sú uložené v 16 archívnych krabiciach štandardnej veľkosti, v troch archívnych krabiciach pre formáty A3 (krabice 17–19, ktoré sú z tohto dôvodu zaradené na konci fondu), štyroch fotoalbumoch väčších rozmerov, 9 originálnych filmových kotúčoch väčších rozmerov a k fondu patrí aj zarámovaný obraz s fotografiami psa Srnku, ktorému M. Hubka transplantoval v roku 1968 srdce.