PhDr. Adam Pranda, CSc., vedúci pracovník Národopisného ústavu SAV bol popredným vedcom a organizátorom v obore etnografie.
Narodil sa 20.V.1924 v obci Snežnica v okrese Čadca. Pochádza z robotníckej rodiny. Otec pôvodne povolaním drotár, pracoval ako robotník ČSD, zomrel v roku 1931 na tuberkulózu. Matka Adama Prandu pracovala ako robotníčka v súkennej továrni v Žiline, neskôr v JRD.
Ľudovú školu navštevoval A. Pranda v Brodne (r. 1930–1935). Po absolvovaní jednej triedy mešianskej školy v Kysuckom Novom Meste (1935–1936) ho prijali do sirotinca v Kláštore pod Znievom, kde navštevoval reálne gymnázium a ukončil ho maturitou (v r. 1944) vďaka štipendiu a kondíciam. Potom študoval na Filozofickej fakulte UK odbor slovenčina–filozofia. Už počas štúdia pracoval ako pomocný vedecký asistent na Katedre slovenčiny, v rokoch 1946–1947 bol na stáži na Univezite Cattolica de Sacro Cuore v Miláne. V roku 1948 ukončil štúdium ako stredoškolský profesor a v roku 1949 promoval (PhDr.). V rokoch 1948–1952 bol zamestnaný ako vedecko-výskumný pracovník vo Vedeckých ústavoch mesta Bratislavy, od roku 1949 vo funkcii vedúceho oddelenia kultúrnej správy. V rokoch 1953–1961 pôsobil v Ústredí ľudovej umeleckej výroby, od roku 1954 ako vedúci výskumného oddelenia. V roku 1961 bol prijatý do Národopisného ústavu SAV, kde obhájil v roku 1966 hodnosť kandidáta vied. Zomrel 28.VIII.1984.
Už ako stredoškolský študent získal Adam Pranda osobitnú pochvalu od Ministerstva školstva a osvety za nadpriemerné výsledky zo slovenčiny. Svoje prvé literárne pokusy (poéziu, úvahy, poviedky) publikoval v Slovenských pohľadoch, Novej práci a Tvorbe. Zároveň sa zameral na výskum dejín slovenčiny (najmä administratívneho jazyka 15.–17. storočia) a súčasné jazykové štýly. Zaoberal sa kultúrou jazykových prejavov v opere a činohre a prehladmi spevoherných libriet. Z jazykovednej problematiky publikoval v Slovenskej Bratislave, Jazykovednom zborníku, Slovenskej reči ai.
Celoživotné citové putá ku kysuckému regiónu boli od počiatku základom jeho záujmu o ľudovú kultúru a spôsob života ľudu, čo neskôr prerástlo vo vyhranený vedecký záujem. V tejto odbornej orientácii sa Adam Pranda upriamil na systematický výskum niekoľkých tematických okruhov etnografického štúdia. Ako pracovník ÚĽUV-u robil výskum ľudovej umeleckej výroby, ľudových remesiel a výtvarného umenia. Podáva umelecký profil Ferdiša Kostku (1957) a I. Bizmayera (1954–1956). Toto zameranie vrcholí v publikáciách Súčasní modranskí figuralisti (1957) a I. Bizmayer (1983). Zaoberal sa ďalej problematikou slovenských ľudových kožuchov (1955, 1956, 1973). Podnetné sú jeho príspevky o výrobných tradíciách (1957), o slovenských krasliciach (1957), slovenských vystrihovankách (1958, 1970). Ako pracovník Národopisného ústavu SAV pokračoval vo výskume ľudovej výroby a remesiel (štúdie o sitkárstve, výrobe mlynských kameňov, kamenných náhrobníkov v rokoch 1964–1970). Zároveň rozširuje výskumnú problematiku na všetky tradičné doplnkové zamestnania (drotárstvo, podomový obchod, sezonárstvo). Z tejto problematiky obhájil kandidátsku dizertačnú prácu „Príčiny vzniku a rozvoja kovoroľníctva na Kysuciach“ (1966). V tomto období sa začína objavovať nová problematika. Adam Pranda systematicky rozpracúva teoretické a metodologické otázky etnografického štúdia v súčasnosti (vplyv industrializácie, kolektivizácie, migrácie, urbanizácie). Publikuje štúdie o oblastiach a periodizácii ľudovej kultúry na Slovensku (1966, 1969). V rokoch 1968–1970 pôsobil Adam Pranda v Inštitúte etnografie AN ZSSR v Moskve, kde sa zaoberal otázkou vplyvu bilingvizmu na ľudovú kultúru.
Z hľadiska slovanskej etnografie je cenná jeho štúdia o prvotnosti vertikálnych krosien (1972). Ďalšiu fázu zahajuje Adam Pranda príspevkom o niektorých aspektoch etnografického štúdia súčasnej ľudovej kultúry v ČSSR (1975), publikuje dve zásadné štúdie o kategórii jedinečného, zvláštneho a obecného a o základných zmenách slovenskej a českej kultúry po druhej svetovej vojne (1977). V posledných rokoch sa Adam Pranda sústredil na problematiku formovania nového systému hodnotových orientácií na súčasnej dedine (formovanie povedomia domova, vzťah vidieckeho obyvateľstva k pôde, rodinnému domu, vzdelaniu, práci atď.). Problematiku sleduje i zo špeciálneho pohľadu inštitúcie vzájomnej výpomoci (1981).
Adam Pranda vždy preferoval nutnosť dôkladného, systematického terénneho výskumu. Dôverná znalosť materiálovej bázy je vidieť na jeho regionalistických štúdiách o Gemeri (1970), o Kysuciach (1982), v informatívnych príručkách (Javorníky, Západné Beskydy, Kysucká vrchovina – Oravská Magura). Prispel tiež k teoretickému rozpracovaniu národopisnej regionalistiky na Slovensku (1973–1977). Syntetizujúcim charakterom sa vyznačujú časti o ľudovej kultúre v súborných dielach ako je Československá vlastiveda, Encyklopédia Slovenska, Vlastivedný slovník obcí na Slovensku a Národopisný lexikón Slovenska. Mimoriadne bohatá je jeho posudková a recenzná činnosť našich i zahraničných publikácií, podujatí z národopisu a aj príbuzných vedných odborov. Referuje v širokom zábere, systematicky podáva rozličné zasvätené informácie o výsledkoch, metódach, cieľoch i možnostiach výskumu. Jeho meno je späté s rozvojom záujmu o národopisnú problematiku v televíznom vysielaní i s realizáciou úspešných televíznych programov o krasliciach (1973), slovenskej ľudovej majolike (1973) a drotárstve (1980). Prednášal na Filozofickej fakulte UK, na konferenciách, zasadaniach, popularizoval výsledky výskumu prostredníctvom rozhlasu.
Zmysel pre organizáciu ho podnietil k činnosti v mnohých funkciách, kde mohol uplatniť erudované koncepčné podnety. Zaslúžil sa o plnenie výskumných úloh v rámci štátneho programu základného výskumu, ako vedúci čiastkových úloh „Premeny ľudových tradícií v súčasnom dedinskom, mestskom a priemyselnom prostredí“ a „Ľudová kultúra v podmienkach socialistickej spoločnosti“. Vedie a usmerňuje výskum tímu pracovníkov na problematike „Kultúra družstevnej dediny – Sebechleby“, ktorý sa riešil v spolupráci s Etnografickým inštitútom BAN v Sofii. Je jedným z iniciátorov výskumu zátopovej oblasti na Kysuciach Riečnica – Harvelka.
Bol zahraničným členom Polskiego Towarzystva Ludoznawczego a sekretárom Iniciatívneho medzinárodného komitétu pre etnografické štúdium súčasnosti. Pôsobil vo viacerých komisiách a vedeckých radách v rámci SAV a iných rezortov. Bol členom Ústavnej rady Národopisného ústavu SAV, edičným referentom, členom Slovenskej koordinačnej národopisnej rady, Odbornej komisie pre národopis Vedeckého kolégia histórie SAV. Bol členom Vlastivednej komisie Výboru Matice slovenskej, členom predsedníctva Gemerskej vlastivednej spoločnosti a vedúci Národopisnej sekcie Gemerskej vlastivednej spoločnosti, Vedeckej rady Kysuckého múzea v Čadci, Etnografického ústavu Slovenského národného múzea v Martine, Považského múzea a galérie v Žiline; pôsobil ako člen poradného zboru skupiny pre ľudovú kultúru Československej televízie a Ideovej komisie Múzea slovenskej dediny pri Etnografickom ústave Slovenského národného múzea v Martine.
Adam Pranda mal rozhodujúci podiel na rozvoji vedecko-výskumnej, organizačnej a popularizačnej činnosti Slovenskej národopisnej spoločnosti, kde zastával funkciu tajomníka a neskôr predsedu. Pod jeho vedením Slovenská národopisná spoločnosť nadobudla významné postavenie v kultúrnom dianí. A. Pranda bol neúnavným editorom a zostavovateľom prác a zborníkov. Má zásluhy na vysokej úrovni edície „Klenotnica slovenskej ľudovej kultúry“ (13 zväzkov v r. 1967–1981) a publikácie „Premeny ľudových tradícií v súčastnosti“ (I. a II. zväzok v r. 1977–1978). Bol vedúcim redaktorom Príručky Slovenskej národopisnej spoločnosti (1973–1975), národopisnej časti Vlastivedného slovníka obcí (I.–III., r. 1977–1978) a Encyklopédie Slovenska. Bol zostavovateľom a vedúcim redaktorom zborníka Gemer, Národopisné štúdie (I.–IV., r. 1973–1980), edície Národopisné monografie Gemerskej vlastivednej spoločnosti (1980) a zborníka Slovenská ľudová majolika v Modre (1974). Pôsobil v redakčných radách časopisov a zborníkov: Národopisné aktuality, Strážnica, Národopisný vestník československý, Praha, Vlastivedný slovník Považia, Žilina, Správy a informácie Kysuckého múzea ai.
Rozpätie odborných záujmov Adama Prandu je dôkazom o jeho nevšednej bádateľskej a organizačnej vitalite. Zaslúžil sa o rozvoj etnografie ako modernej vedy, ktorá podáva výpoveď aj o súčasnosti. Za uvedenú činnosť dostal tieto ceny a uznania:
r. 1970: Cena G. Pitrého, Palermo (za dielo Československá vlastiveda, zv. 3).
r. 1974: Čestné uznanie od výboru Slovenskej národopisnej spoločnosti; Cena Slovenského literárneho fondu za vedeckú tvorbu; Uznanie za televízny farebný film Slovenská ľudová majolika (Moskva).
r. 1975: Bronzová harfa za televízny farebný film „Kraslice“ (Dublin); Verejné uznanie Predsedu SAV a Slovenského výboru odborového zväzu zamestnancov školstva a vedy; Cena Slovenskej národopisnej spoločnosti za koncepčnú, organizačnú, edičnú a vedecko-popularizačnú prácu.
r. 1976: 2. cena Slovenskej národopisnej spoločnosti za prednáškovú činnosť; Uznanie a vďaka Gemerskej vlastivednej spoločnosti za aktívnu, obetavú a záslužnú činnosť v rozvoji socialistickej vlastivedy.
r. 1977: Cena SAV za vedecko-popularizačnú činnosť; 1. cena Slovenskej národopisnej spoločnosti za publikačnú činnosť.
r. 1978: Cena Slovenského literárneho fondu za dielo Vlastivedný slovník obcí na Slovensku; Cena Vedeckého kolégia vied o Spoločnosti SAV (za dielo Premeny ľudových tradícií v súčasnosti).
r. 1979: Čestné uznanie Predsedníctva SAV a SVOZ školstva a vedy; Cena Vedeckého kolégia vied o spoločnosti SAV za súbor štúdií o Sebechleboch; Vďaka a uznanie za záslužnú prácu Gemerskej vlastivednej spoločnosti v rozvoji socialistickej vlastivedy a kultúry vôbec; Zlatá medaila odboru kultúry ONV Čadca za rozvoj kultúry.
r. 1981: Čestné uznanie a poďakovanie od Ústavu lidového umění v Strážnici; Čestné uznanie odboru kultúry Juhomoravského KNV, Brno.
r. 1982: Pamätný list Kysuckého múzea, ZV ROH v Čadci; Udelenie 2. ceny Slovenskej národopisnej spoločnosti za organizáciu výskumu zátopovej oblasti Riečnica – Harvelka a operatívne publikovanie výsledkov výskumu.
r. 1984: Uznanie a vďaka Gemerskej vlastivednej spoločnosti za dlhoročnú obetavú a záslužnú prácu v rozvoji socialistickej vlastivedy; Vyslovenie vďaky za činnosť Slovenskej národopisnej spoločnosti za organizačné a koncepčné budovanie; Zvolenie za čestného člena Slovenskej národopisnej spoločnosti; 3. cena Slovenskej národopisnej spoločnosti v kategórii vedecko-odborných diel (Ignác Bizmayer); Cena Slovenského literátneho fondu za vedeckú, publikačnú a vedecko-organizačnú prácu; Zlatá čestná plaketa Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách.
Písomnosti Adama Prandu odkúpil Ústredný archív SAV od jeho manželky Eleny Prandovej v decembri 1987. Fond je dosť rozsiahly, obsahuje 50 archívnych škatúľ. Materiály sú rozdelené do 7 tematických skupín.
Materiály z vedeckej činnosti (I), aj keď nie sú v úplnosti zachované, tvoria značnú časť fondu. Rukopisy nepublikované (A) zoradené chronologicky obsahujú literárne práce pôvodcu z doby mladosti (1) a to monografie (a) a poéziu, úvahy, črty (b). Odborné práce (2) obsahujú kandidátsku dizertáciu (a) a veľký počet štúdií, najmä referátov a verejných prejavov (b). Bohatú a cennú časť tvoria návrhy, projekty, podklady, námety a pripomienky (c). Správy (d 1–3), najmä ÚĽUV, dokumentujú systematický výskum v teréne a neúnavnú zberateľskú činnosť pôvodcu. Významnú časť tvoria posudky (e) rukopisov iných autorov (1), encyklopédií, slovníkov, atlasov (2), kandidátskych prác (3), scenárov (4), výskumného materiálu (5), kartogramov (6), činnosti ústavu (7) a záverečných správ (8). Sú uložené abecedne podľa posudzovaných autorov a ukazujú na široký odborný záber pôvodcu. Rukopisy publikované (B) obsahujú literárne práce zo 40. rokov (1) a odborné práce (2) a to monografie (a) a veľký počet štúdií a článkov (b) uložených chronologicky. Početné sú aj publikované recenzie (c) usporiadané podľa posudzovaných autorov. V tlačených prácach (C) okrem monografií (1) dominujú štúdie, články a recenzie (2). Je tu uložený významný preklad J. V. Bramleya z ruštiny (3). Vedecká dokumentácia (D) je obsiahla. Obsahuje písomnosti k dejinám slovenčiny, k viacerým odvetviam ľudovej výroby v minulosti, zápisky z výsledkov terénnych výskumov pôvodcu a výpisky z literatúry k témam ním skúmanej problematiky. Materiály z konferencií, služobných ciest (E) nie sú bohaté a nedokumentujú širšie jednotlivé akcie, svojim počtom však ukazujú ich vysokú frekvenciu.
Pomerne dobre je doložené pôsobenie pôvodcu vo funkciách (II) a to najmä z činnosti vo vedeckých funkciách (A). Niečo sa zachovalo z činnosti v medzinárodných organizáciách (1), zato bohato je dokumentovaná činnosť pôvodcu vo funkciách domácich (2) pri SAV (a), najmä materiály Slovenskej národopisnej spoločnosti, sú zachované v úplnosti. Obsiahle sú aj zachované písomnosti z činnosti v komisiách a vedeckých radách iných rezortov (b). Významný zástoj pôvodcu v organizáciách aj popularizácii problematiky dokumentujú bohaté materiály z činnosti editora a zostavovateľa edícií, štúdií, zborníkov, encyklopédií, atlasov, ako aj z pôsobenia v redakčných radách celého radu publikácií (B).
Bohato sú zastúpené biografické materiály (III). Sú tu uložené osobné doklady (A) ako rodný a úmrtný list, osvedčenia o štátnej, občianskej, národnej a politickej spoľahlivosti, doklady ku štúdiu a k zamestnaniu. Nasledujú životopisy (B) a plány a správy o činnosti (C). Udelené vyznamenania (D) nie sú kompletné, malý počet medailí a plakiet je fyzicky uložený v Zbierke medailí ÚA SAV pod číslom, ktoré je uvedené v inventári.
Bohatá je korešpondencia pôvodcu (IV). Osobná korešpondencia (A) je zoradená v abecednom slede podľa adresátov a odosielateľov. Sú tu aj gratulácie k 60-ročnému jubileu (B).
Dosť bohato je zastúpený fotografický materiál (V). Okrem portrétov (A) sú tu uložené príležitostné fotografie (B), ktoré ilustrujú aktívnu účasť pôvodcu na rozličných odborných podujatiach a jeho účasť na terénnych výskumoch.
Materiály o pôvodcovi fondu (VI) obsahujú kádrové posudky a hodnotenia (A) a posudky jeho publikovaných a nepublikovaných prác a scenárov (B). Zaradené sú tu aj príležitostné články komentujúce mnohostrannú činnosť pôvodcu pri rozličných príležitostiach a nekrológy (C).
Neveľkú časť fondu tvoria venované práce iných autorov (VII). Sú zoradené abecedne.
Fond Adama Prandu podáva pomerne ucelený obraz o živote a diele pôvodcu. Dostatočne dokumentuje všetky oblasti jeho bohatej činnosti vedca, organizátora a popularizátora, ako aj jeho vzácne charakterové vlastnosti. Je tiež bohatým prameňom pre dejiny Slovenskej národopisnej spoločnosti.
