Igor Hrušovský, akademik ČSAV a SAV, profesor Filozofickej fakulty UK v Bratislave a čestný doktor Univerzity Martina Luthera v Halle – Wittenberg, výrazne zasiahol do vývinu slovenskej marxistickej filozofie.
Narodil sa 14.IV.1907 v Bánovciach nad Bebravou. Navštevoval maďarské školy v Topoľčanoch a Nitre. Stredoškolské a vysokoškolské vzdelanie nadobudol v Prahe, kde bol roku 1930 promovaný za doktora prírodných vied. Prichádza do Bratislavy a pracuje v Univerzitnej knižnici.
Štúdium prírodných vied výrazne ovplyvnilo Hrušovského mysliteľský profil a dalo solídny základ pre rozvíjanie teoreticko-filozofických záujmov. Jeho študijná orientácia sa prejavuje v tematike prvých publikovaných štúdií: „Povaha rozumových funkcií“ (1931), „Autogenéza“ (1933) a „Biologické a sociálne podmienky pokroku“ (1933). Doktorskú prácu „Invencia a vývoj“, ktorou obhájil doktorát filozofie v roku 1936 vydáva toho istého roku ako svoju prvú knižnú prvotinu.
Je činný aj kultúrne a politicky a zapája sa do hnutia mladej slovenskej pokrokovej inteligencie. Je mu blízke hnutie „Davu“ a pod ich vplyvom navštevuje v roku 1934 Sovietsky zväz. Svoje poznatky a postrehy publikuje v článkoch ZSSR dnes (1934), Rasizmus (1935), Čo je dialektický materializmus (1938). Zúčastňuje sa tiež na zakladaní spoločnostíi pre hospodárske a kultúrne styky v roku 1934. Roku 1937 spoluzakladá vedecké združenie pokrokovej inteligencie pod názvom „Vedecká syntéza“. Jej prívrženci sa snažili uplatniť výsledky moderného teoretického a metodologického snaženia európskej vedy v oblasti literárnej vedy, lingvistiky, filozofie a národopisu, viacerí z nich inklinovali k myšlienkam socializmu. Pre pokrokovú orientáciu bolo združenie vo februári 1940 Ministerstvom školstva zakázané. Hrušovského zdôrazňovanie potreby exaktnosti spoločenských vied, najmä filozofie a jej metódy, sa dostalo do rozporu s klerikálnym oficiálnym myslením. Z politických dôvodov zastavili jeho habilitačné pokračovanie. Igor Hrušovský koncentruje svoj záujem na otázky dialektickej štruktúry, gnezeológie, ontológie, dialektiky vedy a dejinno-filozofickú problematiku v prácach „Teória vedy“ (1941), Vývin vedeckého myslenia (1942), Francis Bacon a rozkvet anglickej filozofie (1945). V práci „Engels ako filozof“ (1946) analyzuje a obhajuje filozofický odkaz F. Engelsa. K tomu istému tvorčiemu úsiliu patria aj „Problémy noetiky“ (1948).
V prvých týždňoch po oslobodení zastáva Hrušovský funkciu zástupcu povereníctva školstva a je riaditeľom Univerzitnej knižnice. Habilituje sa v roku 1945, rok potom je menovaný profesorom, v rokoch 1950–1953 vykonáva funkciu rektora. Je predsedom Štátneho výboru pre vysoké školy na Slovensku. V rokoch 1952–1953 je predsedom Spolku pre šírenie politických a vedeckých poznatkov. Prednáša v rozličných vedeckých, kultúrnych a osvetových inštitúciách a konferenciách u nás aj v zahraničí.
Zapojuje sa aktívne do organizačno-vedeckej práce. Od roku 1946 je členom správneho výboru Slovenskej akadémie vied a umení a riaditeľom jej Filozofického ústavu, hlavným redaktorom „Filozofického časopisu“ a časopisu „Filozofia“. Od septembra 1952 bol členom prípravného výboru pre vybudovanie SAV. Po jej uzákonení je menovaný akademikom SAV, externým riaditeľom Filozofického ústavu SAV a do roku 1961 predsedom spoločenskovednej sekcie. V rokoch 1965–1967 zastáva funkciu podpredsedu SAV. Roku 1952 ho zvolili za člena korešpondenta ČSAV, v roku 1965 za riadneho člena akademika ČSAV.
V roku 1956 obhájil titul doktora filozofických vied a v roku 1959 mu udelili čestný doktorát Univerzity Martina Luthera v Halle – Wittenberg.
Zastával stranícke významné funkcie. Bol lektorom ÚV KSS, vedúcim straníckej skupiny Predsedníctva SAV, dlhé roky viedol stranícke vzdelávanie.
V 50-tych rokoch napísal celý rad monografií a štúdií venovaných rozličným problémom marxistickej filozofie a mal tak pozitívny vplyv na vývin marxistického myslenia u nás. Publikoval práce „Dialektika spoločenského vývinu“ (1949), „Filozofia v dejinách triednych zápasov“ (1952), „Niektoré otázky gnozeológie“ (1953), Filozofia a veda (1955), v ktorých tvorivo rozvíjal jednotlivé disciplíny a vybudoval slovenskú filozofickú terminológiu. Veľa pozornosti venoval konkrétnym dejinám filozofie v prácach „Tri iniciatívy v dejinách filozofie“ (1959), „Z minulosti a súčasnosti filozofie“ (1961), „Akademia Istropolitana“ (1965) napísanych na základe odbornej a metodologickej prípravy. Vyvrcholením jeho vedeckej tvorby sú práce „Problémy, postrehy, retrospektívy“ (1965), „Strukturation und Apperception des Konkreten“ (1968), „Kapitoly z teórie vedy“ (1968), „Problémy filozofie“ (1970) a jeho posledné dielo „Dialektika bytia a kultúry“ (1974). Bol hlavným redaktorom Antológie diel najvýznamnejších svetových filozofov, pre ktoré načrtol zásadné kontúry.
Hrušovský mal blízky vzťah k umeleckým a kultúrnym hodnotám. Neobchádza ani otázky etiky, kultúry, zaoberal sa psychológiou, venoval sa otázkam slobody vedy a umeleckej tvorby. Dokazujú to články: „Ideológia a hudba“ (1962), „Rozpaky nad moderným umením“ (1963), „Integrita tvorby a prekonávanie odcudzenia“ (1968), „K dialetike umeleckého novátorstva“ (1968) ai.
Zaslúženého uznania sa progresívne zameranú vedeckú prácu a pedagogickú činnosť sa akademikovi Hrušovskému dostalo ihneď po oslobodení. Roku 1945 dostáva Národnú cenu za vedeckú činnosť. Je nositeľom striebornej čestnej plakety ČSAV Za zásluhy o vedu a ľudstvo a zlatej medaile UK (1962). Roku 1970 ako prvý filozof sa stal laureátom štátnej ceny SSR. V roku 1972 mu bola udelená medaila SAV a v roku 1973 medaila za zásluhy o Filozofickú fakultu UK.
Akademik Hrušovský zomrel 18.VII.1978.
Materiály akademika Igora Hrušovského prevzal Ústredný archív SAV v roku 1979 a sú uložené v 8 archívnych škatuliach. Časť materiálov sa nachádza u Mikuláša Hrušovského. Podľa informácí s. Eleny Várossovej, vedeckej pracovníčky Ústavu filozofie a sociológie SAV materiál bude k dispozícii k prevzatiu v roku 1985 alebo až v roku 1990.
Pozostalosť akademika Hrušovského bola rozdelená do 5 tematických skupín.
Materiály z vedeckej činnosti akademika Hrušovského (I) sú rozdelené na nepublikované rukopisy (A), ktoré obsahujú vysokoškolské prednášky, štúdie a referáty (1) a sú zoradené chronologicky a veľké množstvo posudkov a hodnotení prác (2), ktoré sú usporiadané abecedne podľa posudzovaných autorov. Zoradené sú tu aj Hrušovského príležitostné prejavy (3), nekrológy a príspevky prednesené v rozhlase.
Rukopisy publikované (B) obsahujú chronologicky uložené štúdie a články. Vytlačené práce (C) sú rozdelené na vedecké monografie (1) a štúdie (2), ktoré sú usporiadané chronologicky. Dokumentujú bohatú publikačnú činnosť akademika Hrušovského. Vedecká dokumentácia (D) je pomerne malá. Obsahuje osobné zápisky a poznámky akademika Hrušovského (1) a správy zo služobných ciest (2), ako aj publikácie iných autorov (3).
Aj materiály z pôsobenia vo funkciách (II) vedeckých a školských (A) v ČSAV (1), v SAV (2) a na Filozofickej fakulte UK (3) neodrážajú postavenie Hrušovského na fórach SAV a Filozofickej fakulte UK. Významnejší, hoci rozsahom neveľký, je zachovaný materiál z funkcií redakčno-vydavateľských (C), ide najmä o materiál z činnosti hlavného redaktora časopisu Filozofia.
Pomerne bohaté sú biografické materiály (III). Sú rozdelené na osobné doklady (A) obsahujúce menovacie dekréty, potvrdenia o pracovnom pomere, vysvedčenia a kópie a fotokópie diplomov a vyznamenaní, na životopisy a pracovné zmluvy (B), na výkazy o plnení plánu a súpis o publikovaných prácach (C). Sú tu uložené aj súkromné fotografie Hrušovského a jeho rodiny aj fotografie z činnosti v SAV (D).
Korešpondencia (IV) je rozdelená na prijatú (A) a odoslanú (B). Je usporiadaná abecedne podľa odosielateľov a adresátov a chronologicky. Rozsahom nie je veľká, ale pre poznanie Hrušovského mysliteľského profilu významná (listy s Alexandrom Matuškom, J. L. Fischerom ai.).
Materiály o pôvodcovi fondu (V) obsahujú celkové hodnotenie Hrušovského diela a posudky jeho publikovaných prác (A) a kritické pripomienky činnosti akademika Hrušovského a jeho spolupracovníkov (B).
